Takto to malo byť

Môžem?

Cítila som sa ako zbitý pes. Sára ma spovedala a ja som nechcela, aby si zase robila nejaké ilúzie. Aj ja som si zakázala robiť si ilúzie. Je to Denis predsa a ja som ja. A väčšinu času si zo mňa uťahuje, ale keď sme sa zahĺbili do zmysluplnej debaty, tak som vôbec nevnímala, že je  tak...tak...ani neviem ako to nazvať. Známy? Obľúbený? Populárny? Pekný. 

Ach, Mima prestaň sa tu rozplývať, lebo skončíš na psychiatrii. No keď sme sa spolu iba tak rozprávali, bolo to fajn, zdalo sa mi, že je rozumný. Pretrela som si oči. Ten beh domov a sedenie nad biolou, anglinou a slovinou, to mi vzalo energiu. Nehovoriac o tom, že hanba za ten môj fľak na svetri ma prinútila si odskúšať rôzne druhy outfitov. Teraz ma čakalo rozhodnutie, čo si vziať a samozrejme ešte upratať rozhádzané šaty, lebo bude zle, keď tu nabehne mama. Pozrela som na hodinky, čas sa mi krátil. Prečo som vôbec neprotestovala? Zase ma dostal tam, kam chcel.

Pípla mi správa. Kde je zase ten mobil? Spomenula som si na to jeho- odpisuj na správy, lebo si po teba prídem.  Tak, kde je?  Určite niekde pod to kopou šiat. V zámku zaštrngali kľúče.  Mama je doma. 

"Mima, poď mi pomôcť!" 

"O chvíľu!"

"Nie o chvíľu, teraz. Mám ťažký nákup!" Ach! No konečne tu je ten mobil. Schmatla som ho a bežala k nej.  Vyzerala ako býk v aréne, keď sa mu pred útokom otvárajú nozdry. 

"Nechaj ten mobil teraz." Keby si vedela, aké je to dôležité. Nepovedala som ale nič, iba ho šupla na botník a vzala od nej krabicu  s nákupom.  Ona zložila ďalšiu tašku  a zobula sa.  Bez ďalších poznámok, som to odniesla do kuchyne a začala vykladať nákup. 

"Konečne bude plná chladnička, už pomaly nebolo čo zjesť."

"Prosím?! Stále je tam niečo. Ja nemôžem za to, že si to nevieš ani ohriať v mikrovlnke, ani nič uvariť, lebo sa ti nechce." Prekrútila som očami. Dnes má bojovú náladu. Určite príde Maťo, bežne toľko nenakupuje, ale čo sa budem naťahovať. Poodkladala som všetko rýchlo, aby som mohla vziať mobil a konečne pozrieť na správu.

Fu, písala Sára. Aspoň, že nie Denis.  

*Vychystaná? Sexi vymaľovaná? Mini suknička?* Ťava. 

*Nie, nie a nie a daj pokoj.*

"Mima! To je čo za bordel?" Tak som sa zľakla, že mi skoro vypadol mobil.

"Mamiiii! Čo tu strašíš? Zľakla som sa." Zrúkla som. Trochu som predýchavala to preľaknutie.

"Veď upracem."

"Som zvedavá." Otočila som sa a už nevenovala pozornosť jej nesúhlasnému pohľadu. Čo vezmem? Čo? Určite nie minisukňu.  Možno tieto rifle s vyšívanými kvietkami na boku. Zase správa. Daj pokoj Sára. Natiahla som si aspoň rifle, až tak pozrela. 

"Aaaa, nie." To nebola Sára.

"Čo hovoríš?" Ozvala sa mama.

"Nič." 

*Stretneme sa pri potravinách pri tvojej bytovke o desať minút.*  No paráda. Prešla som kopu šiat trikrát pohľadom.  Fajn, tak biela košeľa. Nie je veľmi pokrčená? Ok, dá sa.  Mama mi nedovolí odísť a nechať to tu takto. Rýchlo som hádzala veci do skrine. Dúfam, že ju teraz nenapadne kontrolovať poriadok v mojej skrini. Tak, zatvoriť. Pohľad do zrkadla mi prezradil že špirála z rána je všade inde pod očami a vlasy sú ako po výbuchu. Mimáá! Rýchlo som si prečesávala vlasy, hlavne to hniezdo vzadu. Ach, teraz som bola ulízaná, akoby ma oblízal dinosaurus. To, poriešim potom. Micerálna voda a tampón aspoň trochu zažehnali krízu. Pre nedostatok času som napravila nedostatky korektorom, zvýrazniť kontúry, špirála a jemný rúž.   Hmmm, baby čo predvádzajú líčenie na internete ,by asi spokojné neboli, ale čo už. Ešte bundu.  Niečo som zabudla? Mobil. Šupla som ho rýchlo do vrecka. Peňaženku, veď som vravela, že platím. Musím vziať nejakú mini kabelku. Rýchlo som vytiahla krabicu spod postele a prehrabala sa ňou. Niečo nenápadné by to chcelo. Fajn, asi túto. Vytiahla som plátenú malú kabelku s vyšívanými etno-vzormi. hodila som si tam ešte servítky, rúž, kľúče.  Na odchode z izby som na seba špricla ešte parfém. To nemôže uškodiť.  Vytiahla som kotničky na opätku.