Takto to malo byť

Anjelik

Nehovorím, že som sa necítila divne.  Netušila som, čo mi Denis chce.  Mala som obavy, čo ak začne s tým, že som pri ňom ostala ležať?  Myslí si, že som niečo chcela? Nemala som, neviem, čo vlastne, ach.  Nemohla som sa na nič sústrediť.  Keby on vedel, ako som z toho ja vedľa, asi by sa dobre bavil.  Ja ho určite vyhľadávať nebudem. Skôr som  robila všetko pre to, aby som sa mu vyhla.  Keď som sa sústredila  na učenie a pomaly zabúdala na to, čo mi ráno povedal, bol tu niekto, čo mi to vždy svojimi trefnými poznámkami pripomenul. Sára. Pred obedom som už mala kŕče. Musím  sa ísť najesť a to čím skôr. 

Vybehla som na chodbu hneď po odzvonení prestávky. Na chodbe bolo ešte prázdno, dvere tried sa už ale otvárali. Rýchlo som vbehla na wecko. Bohužiaľ prestávka je dosť krátka a rad bude určite dlhý, niet času na úvahy. Zase rýchlym krokom som sa ponáhľala  do jedálne. Očkom som rýchlo prebehla tváre. Ok, nevidím ho. odstála som si rad a s plným tanierom granadíru ponáhľala ku stolu.  Zvolila som stôl v kúte, sedeli tu prváčky, vyzerali ako utiahnuté šprtky. Fajn zamaskujem sa tu. Akurát bolo voľné miesto chrbtom do jedálne. Sadla som si a pochutnávala si. Hlad, je hlad. Prváčky sa po chvíli osmelili a začali hučať o slovenčine a písomke a aká je tá profesorka. Odľahčilo to aj moju vypätú  náladu.  Tá cvikla pekne farbila zuby, všimla som si, keď rozprávali s plnou pusou.  Musím si švihnúť.  Zrazu ma niečie ruky pevne chytili za ramená a kolo ucha som pocítila teplý dych. Podľa údivu v očiach okolosediacich bolo isté, kto to je.

"A mám ťa." Veľmi, veľmi ťažko som prehltla rozžuvané sústo. Hneď mi napadli  fialové zuby od cvikly.  Jazykom som si po nich prechádzala a snažila sa ich očistiť. Ani som nevedela ako zareagovať a tak som pozerala pred seba ako námesačná. Nakoniec zo mňa vyšlo.

"Hej?"

"No, našiel som svojho anjela. Dievčatá, viete, že ona je anjel?" Ich úžas bol hmatateľný, musím odísť, kým im oči nepovypadujú do taniera.  Čo najrýchlejšie som sa postavila.

"Nepreháňaj." Snažila som sa to povedať čo najležérnejšie. Čo si o tom mám myslieť? Kráčal tesne za mnou. 

"Nepreháňam." Položila som tanier do okienka a upaľovala preč, lenže on išiel za mnou.

"Nie, nepreháňam. To ako si sa o mňa postarala, to bolo fakt super a to sa cení." Postarala? Akurát som povedala vygrcaj sa a potom sledovala ako to robí. Na tom sa mi nezdalo nič anjelské. Ale akosi ma tešilo, že si to pamätá a že si to cení. Asi som sa usmievala.

"Chcel by som sa ti poďakovať. Ty predo mnou utekáš?" Ach, fakt som ani nespomalila, ani nezastavila. Ja viem, že utekám, nie som zvyknutá na takúto pozornosť, ale o tom nemusí vedieť. Zastavila som sa a otočila k nemu. A a , to som asi nemala robiť. Pozeral na mňa s neskutočným úsmevom. 

"Neutekám, ponáhľam sa na hodinu, ty nie?" Chytil ma za ruku. To je divné. Pozerala som na naše ruky.

"Chcel by som svojmu anjelovi poďakovať." Teplo jeho ruky sa mi začalo šplhať asi až do hlavy. Musím to ukončiť, lebo sa mi prehrejú závity. Len nech sa mi netrasie hlas, nech sa mi netrasie.

"Veď to si práve urobil. A ja vravím naozaj nemáš za čo." Hodila som na neho široký úsmev. Fajn, koniec, prehrievam sa od jeho dotyku. Začalo zvoniť. Uf, ako na moju záchranu. Vytiahla som si ruku z tej jeho.  

"Nie, nie, nie. Takto sa to nepočíta. Chcem aj ja pre teba niečo urobiť."

"Netreba, naozaj. Nič také som neurobila." Už som sa pohla, veď prídem neskoro. Asi mal iný názor. Predbehol ma  a Cúval predo mnou.

"Ale ja chcem, takže aspoň ťa pozvem na obed?"  Bolo to smiešne.

"Chodím na obedy v škole. netreba."

"Tak na večeru?" Za ním sa objavili ľudia a on do jedného z nich trafil plecom a pošpotil sa. 

"Sorry, sorry." Hneď to vyrovnal a pokračoval po spiatky predo mnou so širokým úsmevom.

"Denis,  bacha, niečo sa ti stane."

"Neprestanem, kým  si nevyberieš." Objavil sa za ním stĺp.

"Stoj!" 

"Tak aspoň kávu?" Za ním už začínali schody. Ešte sa tam vyvalí, už som si to v duchu predstavovala. Anjel, čo ho nakoniec dorazí, wau.

"Fajn kávu." Vyhrklo zo mňa.

"Dobre, tak káva. Dnes večer?" Radšej som zastala, kvôli tým schodom.

"Večer?! Niekedy po škole."

"Dnes mám tréning, potom ešte musím hodiť sprchu."

"Ja veľmi večer nemôžem." Prečo mi tu spomína sprchu?  Veď je to iba káva. Uvidela som po chodbe kráčať profesorku.

"Už musím." Hodila som hlavou nervózne tým smerom, kde sa blížila profesorka k triede.

"Dobre, dohodneme sa neskôr, ale určite s tým počítaj, anjelik." Otočil sa a bežal dole schodmi. Trochu sa pošmykol, ale hneď to vyrovnal. Vyzeralo to komicky. Zasmiala som sa. Anjelik?! Nechápala som. Pristihla som sa, že pokyvujem neveriacky hlavou a usmievam sa. 

Ach! Nemôžem prísť neskôr ako profka do triedy. Spamätaj sa Mima!   Hneď som sa otočila a pustila sa do behu. Profka už otvárala dvere. Skoro som jej ich vytrhla z ruky, keď sa ich snažila za sebou zavrieť. Pozerala na mňa, dalo by sa povedať nepríjemne. Nahodila som čo najmilší úsmev.

"Prepáčte, bola som ešte na záchode." Prešmykla som sa kolo nej a utekala do lavice. Dúfala som , že si ma nevšimla s Denisom. Dúfala som, že si ma nikto nevšimol. Ale  Sára na mňa už vyvaľovala oči. Ach, ako to zahovorím? Neviem čo by som jej mala povedať. Sama neviem, čo to má znamenať.

Čaká nás káva a .... možno spomienky na wecko 😄😄 A mne to ide ako v lete na saniach, aj keď vonku už bol sneh.😏😔