Takto to malo byť

Zabudnuté

Nemala som čas myslieť už na ten piatok. Mama ma zapratala do roboty jedna radosť. Skoro ako pomsta za to, že som niekde bola. Poobede prišiel otec, tak sa vyváralo a večer  sme sedeli pred telkou. Ani mi to nevadilo, bol to celkom fajn film.  Taká chvíľa rodinnej pohody.

Ráno mam mama budila buchotom v kuchyni. 

"Mima vstávaj!" Bolo počuť z kuchyne. Veď je nedeľa! Ale ona mala zjavne iný názor. Nakoniec mi nabehla aj do izby.

"Mima vstávaj."

"To si nemôžem pospať aspoň v nedeľu?" Mrzuto som si prikryla hlavu vankúšom.

"Treba sa ti učiť."

"Čože?! Veď je ešte ráno."

"Už je po desiatej a v piatok si flámovala."

"A v sobotu som pratala jak najatá. Veď sa poučím poobede."

"Tak poď pomôcť s obedom. Musíš sa naučiť variť."

"A čo si Maťa neučila variť?" Napríklad, keď do noci hral na počítači a ráno si pospinkal.

"No a to bola chyba, videla si ako schudol prvý rok na intráku? Tak teba už naučím, nech si vieš poradiť." Schudol, lebo chlastal. Doma bol ako šprt, čo nikde nechodí a potom chcel zrazu všetko dobehnúť, všetky žúrky, čo nestihol na strednej. 

"Ja viem variť!" Precedila som pomedzi zuby. 

"Poď, poď, aj tak už je čas vstávať."  Otvorila žalúzie a do izby sa dostalo dosť ostré slnko. Aaaaa! Ešte nechala otvorené aj dvere. Zaručala som si do vankúša, ale to bolo tak všetko, čo som mohla urobiť.

Varenie. Poupratovanie po obede. Učenie. Keď mi to už prestávalo myslieť, išla som si urobiť kávu.  Do kuchyne prikvitol aj otec a začal vyjedať z hrncov.  Potajme, pred mamou samozrejme. Prinútilo ma to zasmiať sa. Dvihol hlavu od hrncov a ešte s plnými ústami sa ma opýtal. 

"Počul som, že si bola na párty, ako bolo?" 

"Na oslave narodenín, hej. A dobre."

"Na oslave narodenín nejakého spolužiaka." Povedal to dosť dôležito, s dôrazom na slove spolužiaka. Tak trochu som bola zmetená, čo tým sleduje?

"No bolo tam dosť veľa ľudí." Už som si brala šálku s rozvoniavajúcou kávou.

"Som rád, že si bola.  Treba si trochu aj užívať, stretávať sa s ľuďmi, nie len sedieť za knihami." Zasmiala som sa. To bolo trochu divné.

"Tak fajn."

"Aby si to  správne pochopila, ja som rád, že sa učíš a máš dobré známky, ale treba si aj vytvárať spomienky, školské zážitky, mladosť sa už potom nedá vrátiť." Boli sme spolu málo od kedy začal robiť mimo. Chodil na  týždňovky preč, doma bol iba každý druhý víkend, párkrát aj pondelky. Toto bolo ako trocha nostalgie za jeho mladosťou? Alebo mal fakt strach o mňa, že som iba šprtka, čo nič nezažije? Kútiky úst mal mastné od jedla  a pohľad detsky úprimný. Bolo to tak zvláštne, ale  milé. Potľapkala som ho po pleci. 

"Fajn oci, neboj."  Dorazila som do izby a rozmýšľala nad octovým vyjadrením.  Mama by ma najradšej videla doma, aby sa mi nič nestalo a oco, že si mám užívať. Aký by mali asi názor, keby vedeli, čo sa tam dialo?  Ako ľahko som sa dostala do postele s Denisom. Prešli mnou zimomriavky. Fakt som trápna. Len, stále mi to vŕtalo v hlave.  Ako ľahko som sa nechala objímať a bozkávať. On ma fakt bozkával, do vlasov, na čelo a aj na ústa, kde zachytil. A ja som nič neurobila. Ja viem, je to Denis. Bolo to tým, že sa mi páčil? Ale to sa páči mnohým. Bol napitý a to poriadne. V hlave sa mi vynárali príbehy o tom čo sa môže diať , čo sa dialo na kadejakých párty, diskotékach, koľko dievčat si takto chalani omakajú? Ale tamtému trúfalcovi som nič nedovolila predsa. Takže?  

Takže čo Mima?! Ach, neviem, mala by som prestať snívať a trochu sa aj pripraviť na realitu a vedieť na takéto veci reagovať. Jasné. Denis bol napitý a potom si síce niečo pamätal, ale nakoniec sa podľa všetkého úplne dorazil. Bude mať okno také, že si možno nebude pamätať ani kto mu gratuloval.  OK.  

Zaborila som sa do vankúšov a pustila nejaké videá, aby som prišla na iné myšlienky.

***

Už z diaľky som počula poriadne živý rozhovor Sáry so Zuzou, Janou a Viki. Tak, preto mi nevyzváňala kde konečne som. Od tej partie sa vznášal oblak dymu, takže cigu si vzala od dievčat a čím bližšie som bola, tým jasnejšie mi bolo aj o čom sa bavia. 

Narodeninová párty! Hlasno sa smiala a tie tri ju počúvali so zatajeným dychom, no teda okrem toho dychu, čo používali na potiahnutie z cigariet. 

"Čaute." Pozdravila som, keď som dorazila až tesne k nim. 

"No veď povedz Mima, že to bolo kolosálne, nie?" Len tak mimovoľne na mňa mrkla.

"Hej? Aj ty si tam bola?" Viki vypleštila oči. Bože, mala som chuť ju s niečím plesnúť po hlave. Hej aj ja  slečna nezaujímavá som tam bola. Zahryzla som si radšej do jazyka a ozvala sa miernejšie.

"Nevrav, že si to nevedela. Veď o tom Sára básnila celý minulý týždeň." Zuza sa len uchechtala.

"No, ona sa minulý týždeň ulievala, lebo boli písomky." 

"Bola som chorá, hej?" Povedala s dôrazne vystrčenou  bradou.

"Hej, hej, ale na kávičky na snape, to si bola dosť zdravá, ha ha, ha." Na Sáre bolo vidieť nespokojnosť, že sa debata odvrátila od tej párty.

"Nevideli ste to v príbehoch? Nepridávali to chalani?"

"Ja som bola v klube a potom dospávala, takže som to aj tak prepásla, ak by niekto niečo dal." Zapotila Zuza.

"Škoda. Mne sa vybil mobil a bavila som sa tak dobre, že som neriešila nabíjačku." Odula pri tom pery. Poznala som ju však dobre, takže som čakala na to jej ale.

"Ale Maťo niečo natočil a preposlal mi." Už mala mobil v pohotovosti a púšťala video.  Hlasný spev a pokriky sa ozvali z mobilu. Naklonila som sa nech aj ja niečo vidím. Ooo nie, to bolo keď sme spievali pesničky. Niektoré hlasy zneli dosť falošne.

"Aha, aj ty si tam." Vykríkla Viki. Zaostrila som. No vážne mihla som sa tam. Bože, ja vyzerám. V hlave som hneď hodnotila, či pôsobím napito. Video našťastie  pokračovalo dookola celej miestnosti. 

"Tamto je Denis?" Trochu vo mne hrklo. 

"To čo má?" 

"Klobúk. To bol darček od Mimi." Sára hneď odpovedala na Zuzinu poznámku.

"Mal ho na hlave skoro celú oslavu." Video skončilo.

"Oooo!"

"Asi má rád klobúky. Nemali by sme už ísť?" Nepáčilo sa mi, že na mňa veľavravne pozerali.

"Keď zástupca zavrie školu o päťdesiat, ako minule, tak budeme mať problém."  Debata skončila a všetky sme sa pohli. Už sme museli poriadne zrýchliť. Zuza a spol sa vykašľali na prezúvanie, ale ja a Sára, samozrejme ako správna kamoška, sme sa ešte zdržali pri skrinkách. Potom sme už po schodoch takmer bežali. Ešte nám ostávalo prejsť cez celú chodbu.  Na konci chodby sa práve zjavil Denis a išiel nám oproti. Asi práve vyšiel z weciek. Sárina tvár sa rozžiarila.Ja som pocítila akúsi nervozitu.

"Čau oslávenec." Kývla na neho Sára. Zo mňa vyšlo tichšie ahoj.

"Ahojte." Zrazu sa zastavil, keď sme sa už míňali.

"Mima, my dvaja sa musíme porozprávať." Čo?! Nadvihol obočie, usmial sa a už ho nebolo. Sára mala vypleštené oči. Ja som bola tiež v miernom šoku a po chodbe už kráčala profesorka. Neostávalo nič iné, iba  ju predbehnúť a vojsť do triedy ešte pred ňou.

"To čo vy dvaja máte?" Neodpustila si Sára. 

"Ako som sľúbila, vyberte si papiere, napíšeme si písomku." Zahlásila profesorka.

"Ja neviem, ja fakt neviem čo mi chce Sára."