Takto to malo byť

No neviem dievča

"No čau! Tak, čo kam ťa zobral?" Sára bola vytešená, ako keby nám odpadla škola. Dokonca ani cigarety nepýtala.

"Čauko ."

"Nenaťahuj ma." Musela som sa zasmiať, ako tu poskakovala a dožadovala sa pikošiek. Dnes mala Puffer bundu, spod ktorej jej vykúkali iba tenké nohy v legínach a vysokých čižmách. Bezchybný mejkap lemovali blond vlasy. Boli sme dosť odlišné. Drgla do mňa. Radšej som jej narýchlo podala cigarety, aby sa zbavila tej nervozity.

"Boli sme pri jazere."

"Ooooo, romantikuš." Hneď si pripálila a zhlboka vdýchla dym.

"Sami v aute, v tak peknom a novom aute. Bolo aj ťuťu muťu?"

"Prestaň! Na čo ty hneď nemyslíš? Veď sme spolu krátko a čo si o mne myslíš?" Cítila som ako mi červeň stúpa do tváre.

"Hej, no veď to, podľa toho aká si bola a čo si všetko nahovorila... Ale predsa podľa toho ako sa bozkávate, by som povedala, že si sa dosť zmenila." Podľa toho ako sa bozkávame? Včera to bolo naozaj dosť, dosť vzrušujúce. A podľa toho ako sa na mňa Denis tlačil...

"No podľa toho ako sa tváriš." Spustila rehot. Do kelu s ňou, teraz mám motýle v žalúdku, musím predýchať. Ona sa neprestávala rehotať.

"Prestaň. Denis išiel veľmi rýchlo, dosť som sa bála."

"Fakt?!" Vôbec nevyzerala, že by ju to zaskočilo, skôr potešilo.

"Veď to muselo byť super, rýchla jazda je adrenalín a vzrušenie v jednom." Tak s týmto nesúhlasím, je som mala až kŕče v žalúdku, ako som sa bála. Ale podľa toho ako sa tvárila Sára, pre ňu by to bolo iné.

"Nie pre mňa."

"Neviem z kadiaľ si ty spadla, ale na novej audine sa povoziť s nadržaným Denisom, ja v tom vidím iba samé plusy." Zopár ľudí sa otočilo naším smerom a ja som sa cítila trápne. Zazrela som na Sáru najškaredšie ako som bola schopná.

"Noa?" Zase som zazrela, aby prestala. Ona len prekrútila očami. To som fakt ja tá iná, čo nebeží s dobou?! Vzala som jej z ruky horiacu cigaretu a potiahla si. Nechcem byť atrakcia a predvádzať sa , že som niekto lebo chodím s Denisom. Neznášala som také typy, čo sa tvárili, že sú zaujímavé lebo s niekým chodia, lebo niečo majú a sú preto niečo viac. Je to povrchné. Ja si myslím, že dôležité veci sú iné. To čo je vo vnútri. Viedla som si vnútorné monológy tak horlivo, s pohľadom upretým niekde do diaľky a v pľúcach ma štípal cigaretový dym.

„Heeej!" Ozvala sa Sára a mne došlo, že som jej vyfajčila celú cigaretu.

Vzdychla som si.

„Sorry!" Pohli sme sa do školy.

„Ja ťa nechápem. Ja na tvojom mieste som šťastím bez seba a užívam si a ty stále len niečo riešiš." Asi má pravdu. Ale iba trochu.

„Ja proste nie som herečka a nerada sa predvádzam a bozkávam na verejnosti, to proste patrí do súkromia. Aj Denisovi som to povedala."

„Čože? Ty si mu takéto niečo povedala?" Sára mala v tvári poriadne prekvapený výraz.

„Hej, včera."

„No neviem dievča, to akoby si mu povedala nech nie je sám sebou. Denis, čo sa nebude chovať ako Denis? A čo on na to?"

„Nič, bol v pohode." Kusla som si do pery pri tom a prižmúrila automaticky oči. Bol v pohode? No chcela by som si to myslieť. Nepovedal nič, len sa so mnou bozkával a to dosť nenásytne a potom ma odviezol domov. V bruchu som začala cítiť poriadne vibrácie.

„Hmmm, my o vlku." Drgla do mňa Sára. Dvihla som zrak a na chodbe vo vestibule som zbadala jeho. Ani neviem prečo, ale hrdlo sa mi stiahlo. Usmiala som sa. On iba pozeral, ani neviem či mal ten jeden kútik úst provokatívne zodvihnutý, alebo nie.

„Ahoj Denis." Kývol hlavou, ani sa nepohol a až keď sme ho tesne míňali povedal.

"Čau." Cítila som na sebe Sárin pohľad a začínal ma aj fyzicky páliť. Určite si premeriavala aj jeho. Hrdlo sa mi stiahlo ešte viac a žalúdok sa mi triasol ako práve vyklopený puding. Nechcela som aby sme sa olizovali a skákali po sebe v škole a pred ľuďmi ako vo filme o párení zvierat, ale toto bolo tiež divné. Sára si zhlboka vzdychla.

„No neviem dievča, či si to neposrala." Ťažko som prehltla. Toto som teraz nepotrebovala počuť. Bolo mi do plaču. Fakt sa urazil? Alebo sa chová iba tak ako som chcela? Toto som predsa nechcela. Otočila som sa. Už tam nebol. Do frasa!

Celý čas som na to myslela. Sára sa po príchode do triedy začala zaoberať niečím iným, ale mne jej slová, že som to posrala, ležali v žalúdku a nemohla som ani zjesť desiatu. Obzerala som sa po chodbe, keď som išla na ruštinu, či ho neuvidím. Ale sama som si nebola istá, či ho chcem stretnúť. Ten jeho pohľad ráno, ten bol taký neosobný, akoby bez citu.Je to len hra? Skúša ma? Má to byť príučka, alebo len plní moje želanie? Tie bozky včera po tom, tie boli reálne predsa. Skoro sa mi dvihol žalúdok, keď som si na to spomenula. Nervozita v žalúdku a k tomu vzrušujúce spomienky na tie bozky, ešte aj hlad akosi nešli dokopy.
"Vytvorte dvojice, v ktorých budete spolupracovať." Vôbec som profesorku nevnímala, ani koľko ubehlo z hodiny. Jej hlas bol akoby z veľkej diaľky. Zrazu sa ku mne otočil ten nový. Nechápavo som na neho pozerala, asi dosť dlho. Vyzeral zmätene.

"Budeme mať spolu projekt." Prehovoril nakoniec.
"Aha." To bolo všetko, čoho som bola v tomto rozpoložení schopná. Zdal sa mi iný. Mal nový účes? Ach to je jedno, iný chalan mi teraz zamestnával hlavu na plno.

Tak aký je váš názor? Pokašľala to, či nie?🤔😮🙁