Princ Slnko

28

Žmolil som v rukách stonky bielych ľalijí. Bolo ich 9 presne. Moje šťastné číslo.
Čakal som v mojej komnate a chodil hore dolu, celý bez seba od nervozity.
,,Pohni si, notak, rýchlo."
Pristúpil som hádam dvadsiaty raz k oknu a presvedčil sa, že stráže pod oknom sú stále na svojom mieste a po dvadsiaty raz som v duchu zaklial, keď som zistil, že sú.

S matkou sme vymysleli plán, ako ma dostať z komnaty. Mala zamestnať stráže, strážiace moje okno a ja sa nepozorovane dostať von.

Zatiaľ sa však nič nedialo a ja som už začínal pochybovať, či na mňa náhodou nezabudla.

Nebolo by to prvý raz.
Vyrazil som zo seba trpký smiech a v duchu si opakoval, čo Zare poviem.
Vtedy som začul divoký chichot a razom som stál zas pri okne.

Okolo strážcov sa motali dvorné dámy a spôsobovali rozruch i rozptýlenie,
poodtiahli stráže od stromu pri mojom okne a obkľúčili ich, čím im znemožnili výhľad.

Chytré

Pochvaľne som pokyvoval hlavou nad matkinou vynaliezavosťou a svižne skočil na strom.
Ľalie som zovrel medzi zubami a rukami som sa chytil vetvy pod sebou. Zhupol som sa po nej a dopadol na štyri ako mačka. Nachvíľu som stŕpol nad hlukom, čo dopad na zem spôsobil, ale chichot dám ho prehlučal.
S úľavou som sa vystrel a rozbehol som sa mimo ich dohľad.

Zastal som až pri konci bludiska a snažil sa chytiť dych.
Modlil som sa k všetkým svätým, aby Zara bola tam, kde som dúfal, že bude.

Chvíľu som tam postával a podupkával nohou, nervózny z neúspechu môjho konania.

So zatrasením hlavy som tieto myšlienky zahnal. Vedel som, že premýšľanie nad neúspechom ho nakoniec privolá.

Napočítal som do troch a vykročil z úkrytu mohutných kríkov. Ak by som nešiel vtedy, tak by som nešiel nikdy a bol som si toho až príliš vedomí.

Obišiel som stajňu a zastal.

Bola tam, ale aj tak som na chvíľu zapochyboval, či si to moja myseľ len nepredstavuje. Všetky obavy sa rozplynuli, keď zdvihla oči od práce a zadívala sa na mňa.

Tvárou jej prebleskla bolesť. Zvrtla sa mi chrbtom a ponáhľala sa dnu.

,, Počkaj!" Pribehol som k nej a v poslednej chvíli ju chytil za ruku.
Otočil som ju tvárou k sebe. Skláňala hlavu a o krok ustúpila.
Pichlo ma pri tom v hrudi. Márne som sa pokúsil prehltnúť hrču v hrdle.

,, Vaše veličenstvo."

,,Zara, pozri mi do očí," požiadal som ju, no moc sa k tomu nemala.

,, Prosím," dodal som a jej hlava sa naveľa, naveľa dvihla.

Povzdychol som si a rýchlo si urovnal myšlienky. Pozrel som jej do očí, ktoré mi prišli bez iskričky života také cudzie.

,, Ublížil som ti, som si toho vedomí," začal som a naberal odvahu na ďalšie slová, Zarina meravá tvár mi veľmi nepomáhala, tak som sa zameral na miesto tesne nad jej očami.

,,Moje konanie si nezaslúži tvoje odpustenie, ale prišiel som po pochopenie. Bál som sa, že budeš ku mne chladná, ako všetci, čo zistia, že som princ. Poznali sme sa však ako deti a spoznala si ma znovu, nedávno, len bez jednej dôležitej informácii."

A teraz tá ťažšia časť.

,, Počas týchto dní,som k tebe však začal prechovávať hlbšie city a... Neskutočne si vyčítam, že som príčinou tvojej bolesti. Chcem ti povedať, že nezáleží na tom koľko času prebehne, stále budeš pre mňa mojou ľaliou. Dúfam, že mi raz budeš schopná odpustiť." Pousmial som sa.

Na jej tvári nebolo ani známky akejkoľvek emócie.
Podla som jej kyticu a trochu mi poskočilo srdce, keď ju prijala.
Kútikom oka som zazrel na zápästí modrú stužku.

Zovretie na srdci trochu pookrialo a ja som bol schopný jej venovať ešte jeden úsmev.

,, Zbohom, ľalia," uklonil som sa a išiel preč. Dúfal som , že mi v tom zabráni, no nezabránila.

***

Neúnavne som búšil mečom do kola obmotaného surovou kožou. V tele mi prúdil adrenalín a v spánkoch mi pulzovala krv.

,, Stačí. Dobrá práca vaša výsosť." Zložil mi poklonu môj tréner.
Prešiel som ju mávnutím ruky a krajom košele som si utieral pot z čela.
Tlčenie do imaginárneho človeka mi pomáhalo vybiť svoj hnev.

Na kraji môjho zorného pola sa čosi mihlo. Keď som sa tam pozrel, zistil som, že je to Niall postávajúci na kraji môjho nového vonkajšieho cvičiska.
Odvrátil sa nabok, keď zachytil môj pohľad.

,,Doprajem vám trocha súkromia," prehodil bojový majster a vybral sa smerom k Niallivi.
Potľapkal ho po pleci a odišiel.

Zatočil som mečom a spustil na kôl rýchli sled úderov. Medzi jednotlivými sekmi nebola prestávka dlhšia než pár sekúnd.

Splnilo to svoj účel a Niall sa odvážil ku mne priblížiť, ale len na dĺžku môjho meča, aby sa mi nechtiac nešmykla ruka. V duchu som sa zasmial nad jeho opatrnosťou.

Prestal som a zadýchaný som sa naňho otočil.

,, Prepáč," začal a poponáhľal sa s pokračovaním, keď videl moje zdvihnuté obočie.

,,Nechcel som ísť proti tebe, neuvedomoval som si to."

,,V poriadku," mykol som plecami a znova zaútočil na nemohúceho protivníka.

,,V poriadku?" Niall zvýšil hlas aby ho bolo počuť cez drnčavé údery.
Zas som prestal a prezeral si dosekanú kožu.

,,A čo ti mám povedať?"

,,Ja-ja neviem. Krič, vynadaj mi alebo neviem.." rozhodil rukami.

,, Odpúšťam ti," prehodil som a zapichol meč do zeme. Bol som unavený a ruky som mal ako v jednom ohni.

,, Nehneváš sa?" Pípol Niall. Zakrútil som hlavou a vyzliekol si premočenú košeľu.

,,Nie," prisvedčil som užívajúc si vánok, ,,asi si mal na to pádny dôvod." Nadhodil som a Niall začal horlivo prikyvovať.

Myslel som si

Posunkom hlavy som ukázal na druhý meč, ktorý tu zanechal tréner.

,,Najprv z teba , ale vymlatim dušu."

Niall zaúpel a so zvesenými plecami šiel po meč.
Dal by som však ruku do ohňa, že len čo sa otočil rozkvitol mu na tvári úsmev od ucha k uchu.

Veď uvidíme ako dlho mu vydrží.