10

116 11 0
                                    

Štvrtok a piatok sa neskutočne vliekli.
Bol som na každej jednej hodine a ani raz som sa nepochytil s otcom. Nemohol som riskovať že mi zruší voľnú sobotu ktorá sa mi neskutočne hodila keďže som bol pozvaný do podhradia.

Už večer som bol z toho taký vzrušený že som ledva zaspal. Navyše som už zomieral od túžby vidieť ju.
Zaru.

Zakaždým keď som šiel do západného krídla obzeral som sa či ju náhodou neuvidím.

A skutočnosť že to bola práve ona kto ma pozval do podhradia  ma hriala pri srdiečku.

Po raňajkách som išiel do stajní.

,,Dobré ráno Harry." Pozdravil ma Anders hneď ako som vošiel.

,, Dobré." Odzdravil som a poobzeral sa po stajni či náhodou nezazriem blond dievča s ľaliovou pokožkou.

Po chvíli ma pichol osteň sklamania. Nebola tam. Budem musieť vyčkať až do večera.

S povzdychom som sa začal venovať svojmu čiernemu žrebcovi ktorý už nedočkavo čakal na moju pozornosť.

***

Siedma hodina sa blížila mílovými krokmi.

Paradoxne pred asi desiatimi minútami sa mi to zdalo ako hodiny čo majú prejsť kým bude konečne sedem.

No teraz som mal problém. Chcel som byť za stajňami kde sa máme stretnúť ešte skôr ako ona. Nepatrí sa aby dáma čakala.

No má to jedno malinké ale...

A to že práve teraz v tomto okamihu sa otec rozhodol ísť do salónika naproti mojej izbe a má tam pred dverami dvoje stráže. A keby som odchádzal všimli by si to a informovali by otca a ten by potom vyzvedal.

A ja nenávidím klamať. Nesmie vedieť že niesom v izbe. Na druhú stranu keby to zistil musel by som klamať.

No a povedali by ste si že veď chodíš cez okno tak prečo teraz nie. A to je ten problém.

Nejaké stráže majú práve pauzu a rozprávajú sa priamo pod mojím oknom. Ako naschvál.

A ja by som mal byť už dávno pred stajňou.

Nervózne som chodil hore dolu po izbe.

Čo teraz? Čo teraz?

Horúčkovito som premýšľal čo by mohlo pomôcť. Dvere sa zamietajú tam ma zbadajú určite.

Podišiel som zas k oknu a pozrel na klábosiacich strážcov. Nevyzerali že by sa odtiaľ hodlali najbližšiu pól hodinu pohnúť. Ešte ani tma není. Zapadá slnko to by som bol ožiarený. Čiže ani prešmyknúť sa neviem.

Stačilo by mi keby len na sekundu išli nabok alebo niekam alebo...

Áno.

A už som neváhal ani sekundu.
Cez ,, sedliacke" oblečenie čo som mal na sebe som si obliekol nočnú košeľu. Už som po večeri takže to je pochopiteľné.

Okno som mal otvorené pretože som už bol pripravený na útek. Takže tam nebolo čo riešiť.

Vzal som papier s poznámkami a hodil ho dole priamo na strážcov.

Zmätene sa obzreli za letiacim kusom papiera

Výborne

,, Prepáčte vyšmyklo sa mi to. Boli by ste taký dobrý a priniesli mi to? Prosím" vyklonil som sa z okna

,,Hneď to bude vaše veličenstvo."

Povedali naraz vzali papier a obaja vošli do hradu.
Ani nie o chvíľu mi klopali na dvere.

Konečne. Moja cesta k stajniam bola voľná.

Otvoril som im a vzal papier čo mi podávali.

,,Ďakujem, dobrú noc." Povedal som zatvárajúc dvere.

,,Dobrú noc vaše veličenstvo." Vraveli jednohlasne. Ich hlasy zanikli za dverami.

Nemal som čas sa pozastavovať nad tým že som im momentálne neslušne zatresol dvere pred nosom.

Chvatne som si vyzliekol nočnú košeľu a vyslovene som vyskočil na strom čo sa mi týči pod oknom. Mal som už asi len minútu do siedmej nesmiem meškať. A stráže sa čo chvíľa vrátia.

V tom chvate ako som sa ponáhľal sa mi šmykla noha a začal som padať.

Podarilo sa mi však na poslednú chvíľu zachytiť sa konára a zoskočiť bezpečne na zem. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude.

To som už nečakal ani chvíľu ako náhle som zacítil zem pod nohami som sa rizbehol cez celý pozemok priamo za stajne.

Už tam stála.
V žiari zapadajúceho slnka pôsobila ako anjel.

Bola neskutočne krásna. Sýto oranžové lúče dodávali jej tvári ružovkastý odtieň.

Prišiel som až úplne k nej.

,,Dobrý večer krásna Zara." Sklonil som sa a pobozkal ju na vrch dlane.

,, Dobrý večer " začervenala sa a hanblivo sa usmiala. Bola na zožratie.

,,Dnes ti to neskutočne pristane." Povedal som a myslel to úplne vážne. Strih šiat jej neskutočne pristal.

Driek úzky ani korzet nebol treba. A sukňa až po zem poodhaľovala ženské krivky ale nie priveľmi.

Blond vlasy jej lemovali tvár a v jemných vlnách dopadali na plecia.

,, Sú to len staré šaty." Dala si vlasy za ucho.

,,Ale pristanú ti." Usmial som sa na ňu.

,,Ďakujem." Usmiala sa a sklopila zrak aby skryla rozpaky. To jej naozaj ešte nikto nepovedal aká nádherná je?

,, Môžeme ísť?" Ponúkol som jej rameno

,, Áno" prijala ho a viedla ma cez záhradky k nestráženému východu.

,,Nikdy som tadeto nešiel." Pozrel som sa za seba na skoro neviditeľnú dieru v živom plote ktorý lemuje záhradky.

,,Mám prelezený každý kúsok tohoto hradu ale o tomto som nevedel." Krútil som nad tým hlavou

,,No vidíš na čo ťa ešte nenaučím." Usmiala sa na mňa.

,,Lepšie sa tade chodí pretože to tu nikdy nestrážia. Keď som bola malá a chodili sme tadeto s mamou predstierala som že sme zločinci a vkrádame sa do hradu."

Rozosmiala sa a ja s ňou.
Jedna z našich chvíľ práve nastala.

Princ SlnkoWhere stories live. Discover now