Princ Slnko

26

Prešlo už čosi vyše týždňa od našej poslednej návštevy veselice.
So Zarou sme si boli stále bližší a nikdy som ešte nevymeškal toľko hodín ako teraz.
Boli sme spolu celé dni. Voči otcovím karhaniam a vyhrážkam som sa stal úplne imúnny. Netrápilo ma nič. Nikdy som nebol šťastnejší. A to bol zázrak o ktorý som nehodlal prísť.
Bol som šťastný aj keď v ten deň pršalo, pretože nikto okrem nás dvoch nevedel, že toto je to najideálnejšie počasie na naháňačku.

Bol som šťastný z toho ako naša stará, prachom zabudnutá, tradicia opäť dostala druhý dych.

Srdce mi s každým ďalším krokom búšili stále rýchlejšie a hlasnejšie.
Nemohol som sa dočkať, kedy ju opäť uvidím. S myšlienkami na nu sa mi po hradných chodbách zakrádalo veľmi ťažko. Musel som použiť všetko seba zapretie a zdravý rozum, čo mi zostal, aby som sa nerozbehol.

Sotva som sa dostal na čerstvý, vlhkom presiaknutý vzduch, keď do mňa vrazila zlatá strela.
,,Si to!" Zvolala a upaľovala preč. Pred očami sa mi myhol jej roztopašný úsmev a už aj bol preč.
Veď počkaj
Rozbehol som sa za ňou a naháňačka začala. Behali sme krížom krážom po záhradách zámku, popred stajne, skrývali sme sa za nízke stromy a obiehali okolo fontány.

Ale táto naháňačka sa čímsi od ostatných líšila. Nešlo už len o detskú hru, nevinný spôsob ako zabiť čas a na nespoznanie zašpiniť toho druhého.
Mal som pocit, že Zara si myslela to isté.
Chcela aby som ju chytil. A ja som to vedel. Vycitil som to z toho, ako spomalila pri mojom strome a zo spôsobu, akým sa na mňa pozrela ponad plece.
Nebol to pohľad, aký má zajac, keď ho naháňajú polovnicke psy.
Bol to pohľad nedočkavého dievčatka, čo v nej žilo.
Ideš už?
Pýtali sa ma jej oči.
Vyhovel som jej.
Chytil som jej ruku a uväznil som ju v mocnom medveďom objatí.

,,A mám ťa."

,,Nie." Namietla a podkopla mi nohy. V šoku som stratil rovnováhu a čľupol do mäkkého blata. Víťazoslávne sa usmiala a ľahla si na mňa, čím mi znemožnila sa postaviť.

,,To ja mám teba " jej tvár bola pri mojej tak blízko, že som mohol cítiť jej dych.
Hladeli sme si do očí. Potom som jej pozrel na pery. Tie krásne plné pery o ktorých chuti som mohol len snívať.
Na chvíľu sa.mi zdalo, že ju azda...

V tom mi chrstla do tváre blato a začala ho rozotierať.

,,Heeeej!" Pustil som sa s ňou do klbčenia a váľania sa v blate.
Bolo to kto z koho a ja som po tom, čo mi vyviedla, na nej nemienil nechať ani nitku suchú.

Už sme boli obaja úplne premočený a zablatený, ale neprekážalo nám to. Pokračovali sme vo váľania sa.
Smiali sme sa ako zmyslov zbavený a celkom stratili pojem o zmysle vlastného konania.

,,Čo má toto znamenať?!"

Stuhli mi všetky svaly.

Otec.

Spomedzi všetkých ľudí, čo nás tu mohli nájsť to bol práve on.

Pozbieral som sa rýchlo na nohy, ale ako vždy, neskoro. On už dávno spustil.

,,Vy nehanebnica! To vám nie je hanba sa tu váľať v blate s korunným princom?! Sedliač! Obyčajná chudera. Pozri čo si spravila!"

Vtedy sa mi zrútil celý svet. Pozrel som sa na Zaru a srdce mi zovrela ľadová ruka, keď som videl strach a šok v jej tvári.

Nie, nie takto to nemalo byť.

,,P-prepáčte ...."

,,Nie mne sa ospravedlňuje!" Zahriakol ju otec a ukázal na mňa.

Ľalia. Moja ľalia sa ku mne otočila a nepozrúc do očí, odverklikovala.
,, Prepáčte mi to, vaša výsosť, že taká chudera ako ja si dovolila vás ušpiniť."

Trhalo mi to srdce, aké jej len spôsobil poníženie.

,,Zara," natiahol som sa za jej rukou. Uhla mi.
Ani na jedného z nás sa viac nepozrela a utiekla.
Chcel som za ňou bežať, chcel som ju objať. Povedať jej, že ma to mrzí , ospravedlnit sa za hrubé spravanie môjho otca. Ospravedlniť sa za to, že som jej to zatajil a povedať jej ako veľmi ju ľúbim a ako zúfalo ju potrebujem, lenže bolo neskoro.

Schytili ma oceľovo pevné ruky a vliekli ma k hradu.
,,Tak toto robíš celé dni! Že ti nieje hanba!" Chcel som sa vzoprieť, ale to už ma chytili stráže a vliekli dnu za hubovej polievky a štipľavých urážok kráľa.

Cítil som sa, akoby mi zastalo srdce, keď otec prikazoval strážiam, aby ma strážili vo dne v noci v dvojnásobnom počte a zakázal mi sa na ľaliu čo i len pozrieť.

Na toto som nebol pripravený. Toto sa nemalo stať. Nemala sa to dozvedieť takto. Mal som jej to povedať ja keby som bol pripravený. Lenže aj o toto ma už obrali. Stratil som aj posledný kúsok svojho ja.

Ostávalo mi sa len preklínať a modliť, aby ju nepostihol horší trest ako poníženie ake jej naservíroval ten, čo si vraví môj otec.

Keď ma otec prepustil a vhodili ma do komnaty, bežal som sa pozrieť pod okno, stali tam štyria strážcovia a za dverami ďalší dvaja.

Bezmicne som sa zviezol na zem a nezistalo mi nič iné, než oči pre plač.

***

Do komnaty mi vtrhol Niall.
,,Si ty normalny?!" Vyštartoval po mne.
Dvohol som naňho unavený pohľad a pokročil som plecami.

,, Necítim sa práve ako génius."

Odfrkol si a začal chodiť hore dole po mojej komnate.

,,Vedel som, že toto nedopadne dobre. Mal si jej to povedať."

Vzkypela vo mne žlč
,,Hej? A ako? Hej ty vlastne nie som princov komorník, ale sám princ, ale pokračujeme v našom romaniku ako doteraz, vieš nepotrpim si na titul?"

,, Áno! Vieš si predstaviť ako sa musí cítiť, tvoj otec ju uplne ponizil!"

Prekvapene som zalapal po dychu. Ani vo sne by ma nenapadlo, že Niall sa bude stavať proti mne.

,,Ako som mu v tom mal zabrániť?!"

,,Nemal si.." odmlčal sa a šibrinkoval nado mnou rukami, ,, byť taký, ľahkovážny a...ako idiot, bolo jasné, že vás raz načape, keď sa naháňate pod jeho oknom!"

,,Som do nej zaľúbený, neuvedomil som si to!" Na jazyku som pocitil horkú chuť sklamania.

Čo sa mu ja vlastne čo spovedám. Namiesto toho, aby ma podržal sa stavá proti mne, akoby som Zare ublížil naschvál. Čo on s ňou vlastne má?!

,, Vieš co?," Prehodil som ľadovo pokojne, ,,ak si neprišiel ako priateľ, potom nemáš v mojich komnatách čo robiť." Moje roztrieštené srdce v tom okamihu prešlo stádo divokých mustangov. Neprišiel som len o Zaru, ale aj o jediného priateľa.

,,Ty ma vyhadzuješ?" Vyštekol Niall a prihnal sa ku mne. Nepohol som ani brvou aj keď moje vnútro sa rúcalo, horelo a kručalo.

,,Nie, ja ťa slušne žiadam aby si odišiel a ak neodídeš.."

,,Ty niesi normálny!"
Ustupil som o krok vzad, videl som, že stráca nad sebou kontrolu.

,, Stráže!" Niallovi prebehol tvárou záblesk prekvapenia. Do komnaty vstúpili dvaja strážcovia.

,, Vaša výsosť!"

,,Odveďte ho." Povedal som tichšie ako som mal v pláne a prizeral sa ako vedú rozzúreného Nialla preč.

Nikdy mi nebolo horšie.