4

156 13 0
                                    

Slnko hrialo.
Asi je leto.
Vzduch je mierne chladnejší.
Na tvár mi dopadajú kvapky dažďa.
Očividne pršalo.
Naháňal som sa s dievčatkom s krátkymi blond vláskami.
Keď sa mi ju už konečne podarilo chytiť šmykli sme sa a padli priamo do blata.
Zhíkla stavajúc sa na nohy obzerajúc si svoje špinavé šatočky.
Začal som sa smiať na jej zjave.
No dlho mi to nevydržalo.
Na to mi totižto pristálo blato na čele. Rozotierala mi ho tam malou ručičku a uškŕňala sa.

,,Heeeeeej."
Pretočil som ju pod seba a spravil jej to isté.
Začali sme sa ohadzovať a opatlávať blatom. Smiali sme sa a pišťali pri tom.
Nakoniec sme boli taký špinaví že sme sa v ňom začali proste váľať.

Vyčerpane sme ležali vedľa seba a pozerali na oblohu.

,,Tamten oblak vyzerá ako mačka" ukázala na mráčik.
Prižmúril som oči aby som v ňom našiel to čo ona.

,,Mne skôr pripomína zajaca" naklonil som hlavu.

,,Zajačik ako ty!"
Vyhlásila a šťuchla ma do nosa.
chytil som ju za ruku a pozrel som na ňu.
Usmiali sa na mňa azúrovo modré oči...

Strhol som sa zo spánku.
Tie oči...
Nevedel som na ne prestať myslieť ani vo spánku.
Dievčatko zo sna bolo nepochybne mladšia verzia dievčaťa čo som včera nechtiac zvalcoval.

Oprel som sa o čelo postele a premietal si v hlave sen z dnešnej noci.
Mal som pocit, že sa to už stalo.
Akoby to nebol len sen ale spomienka.

Keď som bol chlapec mal som tu v hrade kamarátku. Volala sa Zara a mama jej bola ... Neviem asi krajčírka. Áno bola krajčírka.
Tam som vždy utiekol od opatrovateľky aby som sa mohol pohrať so Zarou.
Bože to bola ale ježibaba tá opatrovateľka...

Počkať stop.. bola krajčírka.
Jej mama bola krajčírka a to dievča zo včera nieslo látku smerom ako sa ide do dielne..
Žeby to bola moja dávno stratená kamarátka?
Žeby to bola Zara? Škoda že si nepamätám aké má dievčatko v mojich spomienkach oči. Hoci ich moje podvedomie dáva modré. Je však možné, že si ich moja fantázia len prerába tak aby sedeli na neznámu zo včera..
Ale farba vlasov sedí..

Strhol som sa na klopanie na dvere.
,, Vaše veličenstvo o hodinu budú raňajky." Ozval sa hlas spoza dverí.

,,Vaše veličenstvo." Zasa zaklopanie.
Takto vyzeral môj každodenný budíček.

,,Som hore!" zakričal som im aby dali pokoj.
Klopanie ustalo.

,,Kráľ vás o hodinu očakáva pri raňajkách." Oznámila mi Taylor ( jedna zo slúžok jedna z tých neskutočne otravných) a odišla.

Ja nechcem ísť dnes na hodiny. Ja chcem zistiť kto je to dievča.
Kedy to zistím keď mám stále hodiny?
Musím sa z toho nejak vyvliecť. Veď sa učím stále.
Či prší a či svieti slnko.
Či je pondelok streda alebo nedeľa.
Či je sviatok alebo obyčajný deň stále som v knihách.
Postavil som sa a zapozeral na záhrady čo mám pod oknom.

Nesmelé lúče rozospatého slnka prečesavali travu lesknúcu sa od rannej noci.

Skúsim sa vyvliecť z nejakej hodiny.

***

Utekám akurát z knižnice do svojej komnaty.
Učiteľke francúzštiny som povedal, že si musím odskočiť.
Trochu ma to mrzelo lebo ju mám fakt rád.
Je to divné ale aj keď nenávidím učenie milujem jazyky.
Až na latinčinu...
Tú neznášam.
Ale francúzština je super. A aj práve preto som utiekol práve z tejto hodiny. Madame Merciere je posledná učiteľka ktorá by na mňa žalovala kráľovi, že som vynechal hodinu.

Vtrhol som k sebe a zavrel dvere.
Rýchlo som sa prezliekol a ako vždy odišiel cez okno a utiekol cez bludisko k stajniam.
Stiahol som si stužku a dal si ju do vrecka.

Vošiel som dnu.
,,Dobrý deň Anders."
Povedal som a zaškeril sa nadšene.
Nepochyboval som, že tentokrát sa mi zas podarí utiecť a vyvliecť sa z hodín.
Možno nájsť neznámu zo včera.

,,Dobrý deň Harry." A teraz som sa nemohol neusmiať povedal mi menom. Yes!
Zaplesal som a kráčal smerom k Jacquesovi. Cestou som si všimol že pri susednom koňovi ktosi je.

,,Dobrý deň." Pozdravil som sa a venoval svojmu koňovi.

,,Smiem vziať Maxima von otec?" Začul som hlások z vedľajšieho boxu. Pozrel som sa. Vedel som presne komu patrí.
Stála tam. V celej svojej kráse. Dievča ktorého oči mi nedajú spávať ani myslieť.
A Anders je jej otec.

,,Samozrejme. Poteší sa." Odvetil jej s úsmevom Anders a naďalej sa venoval hnedému žrebcovi .

Sledoval som ju ako si cez seba dáva kapsičku a nasadá na Maxima.
Bez sedla. Presne ako ja.
Vyšla von.
Maxim je Jacquesov brat.
Bol to najväčšie žriebä. Spomínal som a hladil Jacquesa po hlave.

Vzal som náradie čo som používal a odložil ho.

,,Smel by som prevetrať Jacquesa?" Prevravel som nesmelo.

Hoci bol Jacques môj kôň akosi som vždy mal potrebu vypýtať si povolenie.
Len predsa s ním Anders trávi omnoho viac času ako ja a venuje mu svoj maximum. Ako každému koňovi.

,,Samozrejme je to predsa váš kôň."

Odvetil a česal hnedého žrebca Jaspera tuším.

,,Ďakujem."
Nasadol som Na Jacquesa a vybehli sme von.
Nechal som ho nech beží kam chce. Premýšľal som kam asi išiel môj nový objav na prechádzku s Maxim.
Má radšej lesík? Vôňu ihličia a spev vtáčikov alebo lúku.
Vôňu lúčnych kvetov a bzukot včiel. Na čo sa najradšej pozerajú jej oči?

Nevenoval som priveľkú pozornosť tomu kam beží Jacques až kým nezastal pri velikánskej smutnej vŕbe uprostred lesíka.
Toto miesto som dobre poznal vždy sme okolo neho prechádzali cestou na lúku. Dobre sa sedelo v jej tieni a načúvali zvukom prírody.

Srdce mi vynechali jeden úder.
Pod vŕbou sedela ona ...

Princ SlnkoWhere stories live. Discover now