22

79 9 0
                                    

Na kedy Jacques zastal ukľudnil som sa na toľko že som prestal vzlykať. Slzy si však stále robili čo chceli. Ale bolo mi to ukradnuté. Držal som Jacquesa okolo hrdla a nepúšťal.

,,Hazzy?" Začul som pri uchu známy hlas. Až ten ma vtrhol opäť do reality.

Až teraz som si uvedomil kde sa to vlastne nachádzam.
Som pri smutnej vŕbe vedľa lúky.

Nie preboha kam ten zabehol.

Sklonil som hlavu ešte tesnejšie k Jacquesovi a nechal vlasy nech mi padnú do tváre.
Akoby mi to mohlo pomôcť.

,,Preboha Harry čo sa stalo?" Prihovárala sa mi Zara.

,,Nič" odvetvím no  hlas ma sklame. Chrapľavosť a a to ako sa mi chveje a pri konci vety zaniká je jasným dôkazom toho že som plakal.

Zara podišla bližšie ku mne a pohladila ma po chrbte až mi naskočila husia koža.
Vystrel som sa na Jacquesovi a normálne sa posadil. Aj tak by nakoniec došla na to že som plakal tak čo...
Rukávom košele som si osúšal oči a snažil sa moc na ňu nepozerať.
Nenávidím keď ma ľudia takto vidia. Nechcem byť ten čo okolo seba šíri zlú energiu. Ako otec...
No i tak sa mi toto moje predsavzatie nie vždy darí plniť.

Pozrel som sa k vŕbe, boli tam rozšité uniformy a potom som sa až pozrel na Zaru ako roztvára svoju náruč ktorá ma k sebe vyslovene priťahuje.

,, Neruším?" Pozrel som opäť na uniformy. Chúďa stále pracuje

,,Nie" pousmiala sa

,,Nechcem rušiť" mlel som si aj tak svoje

,,Nerušíš" uisťovala ma. Jacques si vtedy ľahol a ja som sa z neho postavil.

Padol som Zare do objatia.
Prvý raz po rokoch som cítil že ma nechápe len môj kôň ale aj ľudská bytosť.
Mal som pocit že v jej objatí mi už nikto nemôže ublížiť. Okamžite som zabudol na bolesť čo mi spôsobili otcove slová.
Stala sa z toho len spomienka ktorá sa každým krúživým pohybom jej dlane na mojom chrbte rozplývala.

,, Dávaš si niekedy prestávku?" Vždy keď ju vidím niečo robí. Kone, čistenie náradia, šije.. a určite ďalších tucet vecí. Neni zdravé aby tak mladé dievča toľko pracovalo. Koľko má? Veď je moja rovesníčka. Sú medzi nami dva mesiace tuším.

,, Dávam." Usmiala sa na mňa ,,mama dáva pozor"

,, Dobrá mama." Skonštatujem.
Skoro počujem ten rachot ako mi zo srdca spadne balvan veľký ako svet. Nechcem aby sa upracovala na smrť. Zari by bola veľká škoda. Kto by mi potom venoval úsmev? A zlepšoval mi ním každý deň náladu?

,, Áno to áno." Usmeje sa na mňa a pokračuje v hladení ma po chrbte.

,, Čo sa stalo Hazzy?" Povie jemne a ťahá ma dole aby som si sadol.
Podvolím sa a oprieme sa o Jacquesa

,,Hm?" Pozerá mi do očí a dožaduje sa odpovede.

,, Stalo sa niečo v Španielsku? Mali ste sa vrátiť až neskôr." Vezme moje ruky do svojich a prechádza mi po zápästiach palcami.

Ostanem ticho len nemo prikývnem a pozerám sa na naše ruky. Aké sú jej oproti tým mojim maličké a predsa jej do nich pasujú ako uliate.

,, Povieš mi aj čo sa stalo?" Nakloní mierne hlavu nabok a cítim ako sa snažia jej zafíry nadviazať kontakt s mojimi očami.

,,Proste..''
si Harry nie princ. Pre ňu sú to dve osoby.
Musel som si pripomenúť v duchu nech sa nedajbože neprerieknem.

,, Proste ....  Nachystali pre princa a princeznú zásnuby o ktorých on nevedel a proste.. princ odtiaľ ušiel a kráľ za to nakričal na mňa."

Vyslovil som po dôkladnom premyslení. Potom som sa až odvážil pozrieť jej do očí.
Súcit ktorý som v nich našiel ma zarazil a v hrdle mi nečakane narástla obrovská hračka.

Cítil som sa veľmi previnilo že jej takto klamem ale nemôžem riskovať to že ju stratím.

Trochu som sa upokojil keď ma zas objala.

,,Bolo jasné že si ju nevezme" prehodil som a zapozeral sa na svoje ruky.

Zara si povzdychla ,,neni to správne. Byť na kráľovom mieste netlačím tak na princa. Naučená láska nieje láska a budú ňou trpieť dve srdcia. A stráviť tak zvyšok svojho života?.. veď on sám sa ženil keď mal 24" na chvíľu sa odmlčala
,,A nieje fér že si to vybíja na tebe... Nezaslúžiš si to'' dodala nakoniec.

Tuhšie som ju zovrel v mojom náručí. Mal som pocit že keď povolím čo i len o kúsok rozplynie sa mi mihom oka a ja budem opäť stáť v salóniku tvárou v tvár hnevu svojho otca.

,, Ďakujem." Šepol som sotva počuteľne.

,, Vždy som tu pre teba Harry." Zas ma začala hladiť po chrbte čo mi privodilo pocit domova a bezpečia. Teraz mi nikto nemohol ublížiť. Nič ma nemohlo rozhodiť. Všetko bolo v poriadku.

,, Čo takto sa ísť dnes trochu odreagovať hm?" Pozrela sa mi do očí s úsmevom na perách.

,, Odreagovať sa? Ako?"

,,Na veselicu. Ja tam vždy zabudnem na svoje trápenia."
Poskladala uniformy a vložila ich v úhladnej kôpke do tašky čo bola uviazaná cez Rose. Tu som.si doteraz ani poriadne nevšimol tak tichúčko pri nás ležala.

,,Ale.. dnes je streda" alebo sa mýlim? Je pravda že otec na mňa nahúkal tak že pomaly ani neviem ako sa volám.

,,To nevadí. Veselica je každý deň"
Objasnila mi Zara s trpezlivým úsmevom
,,Ahaaa"tak to mi už dáva zmysel. niekedy som naozaj extrémne spomalený. 

,,Dobre tak o siedmej za stajňami.'' usmiala sa a vysadla na Rose

,,A teraz.. ma chyť" uškrnula sa a pohnala Rose smerom preč od vŕby.

Zasmial som sa naozaj schuti.
Nielenže je tak nádherná a v očiach jej svietia hviezdy. Ale vždy mi vie rozjasniť deň..
A nezáleží na tom ako veľmi bol zlý.
Pri nej moje slnko vždy zasvieti

_____________________________________________________

#ReadTogether #StayAtHome

Princ SlnkoWhere stories live. Discover now