Zdivočený

23# tieň-Prvá láska

„Chýbala si mi," zamrmlal som. Pousmiala sa.

„Tak prečo si o sebe nedal vedieť?" Naše oči sa stretli.

„Vieš koľko nocí som kvôli tebe preplakala? Odmietala som si pripustiť, že si zomrel. Ale ako šiel čas, nevracal si sa, nikto o tebe nepočul. Nikto netušil, kam ťa kto odvliekol a či vôbec ešte žiješ. Ale zdá sa, že ty si len začal nový život. Nie, neobviňujem ťa! Pre všetky hviezdy, len to si nemysli! Naopak, chápem to. Ale... Strašne si mi chýbal, Roxian," vzlykla. 

Zovrelo mi srdce. Bála sa o mňa. Čakala ma. Ach, moja milá, krásna Sheila. Ani si nevieš predstaviť, ako si mi chýbala. Ako sa mi o tebe snívalo. Zotrel som jej zatúlanú slzu.

„Mrzí ma to," zašepkal som.

„Čo sa vlastne stalo? Kde si bol?" pýtala sa. Otvoril som a zatvoril ústa. Ako jej to zhrnúť? Ako jej vysvetliť niečo tak zvrátené, aby sa jej duši neublížil ešte viac?

„Je to... zložité. Ťažko o tom hovoriť," odvrátil som tvár.

„To, čo sa dialo... nebolo...dobré. Ale utiekol som, Sheila. Som tu."

Vrhla sa mi do náručia. Okamžite som okolo nej omotal paže a pevne ju stisol. Zavrel som oči, aby som zabránil slzám vykotúľať sa z očí. Sheila bola časť môjho starého života. Života, ktorý mal zmysel, radosť i budúcnosť. Bol som rád, že som ju stretol. Nesmierne rád. A raz jej aj všetko porozprávam. Pomaly. Postupne. Ale najprv musím získať vlka. Potom sa k nej vrátim.

„Som rada, že si živý, Roxian," zamrmlala. Pousmial som sa. 

Vedľa nás sa odrazu ozvalo zakašľanie. Zdvihol som zrak, no vlčicu nepúšťal z objatia. Predo mnou stál vysoký, svalnatý fér s pieskovými vlasmi a orieškovými očami. Vyceril tesáky, nozdry sa mu rozšírili. Gesto som mu vrátil. Čo má túto lavičku označkovanú alebo čo? Pokiaľ viem, toto je verejné miesto!

„Povedala si, že len kúpiš teľacinu a stretneme sa," zasyčal prebodávajúc ma pohľadom.

Sheila stuhla a vymanila sa z objatia. Zamračil som sa, no Sheila sa na narušiteľa hrejivo usmiala.

„Pokojne, Nereus. Toto je môj kamarát Roxian. Ten, o ktorom som ti rozprávala," zdvihla Sheila ruku. Vo férových očiach sa mihol šok, no s ďalším žmurknutím bol preč a vrátila sa nevraživosť. Ohrnul som vrchnú peru. Oplatil mi gesto vycerením tesákov. Odrazu mi došlo, prečo tak prská. Zalapal som po dychu a prudko sa otočil sa Sheilu.

„Roxian, toto je Nereus. Môj priateľ."

Nereus sa víťazne uškrnul. Postavil sa za ňu a položil jej ruku na plece. Srdce mi vynechalo úder a vzápätí sa z neho niečo utrhlo. Sheila. Moja Sheila je s niekým iným. Jej srdce patrí niekomu inému. Postavil som sa. Moje telo sa preplo na autopilota. V hlave som mal prázdno.

„J-ja už pôjdem. Rád som ťa videl, Sheila," počul som svoj hlas. Prudko vstala a schmatla ma za zápästie. Fér zavrčal.

„Počkaj! Ja len... zjavne nie si odtiaľto, inak by sme sa dávnejšie boli stretli. A-ak potrebuješ, aj s priateľmi samozrejme, môžeš prespať u nás. Nemusíte hľadať na noc hotel alebo spať pod holým nebom. Rada by som sa s tebou ešte porozprávala. Predsa len sme sa nevideli tak dlho."

Zdvihol som zrak k jej búrkovým očiam. Ako vždy žiarili a boli nádherné. Chcel som odmietnuť. Otváral som už ústa, keď mi stisla ruku.

„Prosím!"

Doriti! Ako môžem povedať nie tejto krásnej a milej vlčici? Vždy som mal na Sheilu slabosť a vždy som sa šiel potrhať, aby som jej práve ja mohol vyhovieť, nech už išlo o čokoľvek. Slovo prosím bolo v tomto prípade ako kúzlo, ktorému som nemohol odolať, hoci mi lámalo srdce.