Zdivočený

23# tieň-Prvá láska

Na druhý deň sme vyrazili. Dalass trval na tom, že si urobíme jednu zastávku, pretože už má niečo naplánované a kvôli dvom bláznom, ktorí ho presvedčili, aby ich doviedol k tej starej mrche – jeho slová – sa nevzdá svojho programu. O čo však išlo, nám neprezradil, hoci Niria vytrvalo skúšala. Dalass sa nad jej pokusmi smial a odpovedal jej neurčito a v hádankách, čo ešte väčšmi pošteklilo jej zvedavosť. Ja som ticho kráčal pred nimi alebo za nimi. Niria bola na môj vkus až priveľmi veselá. Aký už len môže mať problém toto slniečko?

Na poludnie sme dorazili do malého mestečka a Dalass vyhlásil obedovú prestávku. Ako na povel mi zaškŕkalo v bruchu. No, nemal som už ani cent. Posledné peniaze som minul na skromnú stravu v Sandbourne. Spomalil som, aby som si vyhliadol svoj cieľ, keď mi zrak spadol na dievča, ktoré práve kupovalo od miestneho predavača kusisko teľaciny. Vložila mäso do prúteného košíka a otočila sa. Akoby do mňa udrel blesk. Nie. To nie je možné! Potriasol som hlavou a dievča zmizlo. Asi som sa už zbláznil!

„Ideš, Roxian?" ozval sa pri mne ženský hlas až som sebou prudko trhol. Niria nadvihla obočie. Vedľa nej stál Dalass.

„Deje sa niečo?" opýtal sa. Zavrtel som hlavou.

„Tamto to vyzerá celkom slušne, čo poviete?" kývla Niria k malému podniku.

„Bežte, ja si niečo potrebujem zariadiť. Stretneme sa neskôr," cúvol som, prudko sa otočil a do niekoho vrazil. Dievča vykríklo, potklo sa a takmer spadlo na zem, no ja som ju akosi automaticky zachytil. Vypleštila na mňa svoje búrkové oči a mne sa rozbúchalo srdce. Hľadeli sme si do očí. Obaja šokovaní.

„Sheila?" vydýchol som. Zažmurkala.

„Roxian? Si to naozaj ty?" dostala zo seba prekvapene. Vzápätí zapišťala a vrhla sa mi okolo krku. Neveriacky som sa zasmial a pevne ju stisol. Keď som sa uistil, že je skutočná, rozosmial som sa, zdvihol ju a zatočil sa s ňou. Počul som jej smiech. Nemyslel som si, že ho ešte niekedy začujem. Cúvli sme od seba, no stále sa držali za lakte. Bola ešte krajšia, ako si pamätám. Už nebola dievčaťom, ale ženou. Prekrásnou ženou. Behal som očami od jej hlavy až po päty. Ona si ma rovnako premeriavala. Ani jeden sme nemohli uveriť, že sme na seba narazili.

„Toto je zázrak! Ty žiješ! Naozaj žiješ! Och, Roxian," znovu ma objala.

„Tak rád ťa zase vidím!" zamrmlal som jej do ucha. Cúvla a pohladila ma po líci. Potom jej zrak spadol za mňa. Keď som sa otočil, videl som Niriu a Dalassa, ako sa snažia tváriť, že tu nie sú.

„A kto sú tvoji priatelia?" opýtala sa ma Sheila.

„Nepovedal by som, že sme," začal som, keď mi skočil lišiak do reči.

„Som Dalass, slečna," žmurkol na ňu až som sa naježil.

„A ja Niria," zdvihla čarodejnica ruku na pozdrav a vyčarila jeden zo svojich nekonečných úsmevov.

Vieš, čo je na Nirii a jej usmievaní najdivnejšie? Ten úsmev je vždy úprimný. Ten Sheilin teraz bol skôr trošku napätý.

„Vidíme, že vy dvaja si máte čo povedať a my tu len zavadziame. Uvidíme sa neskôr, Roxian," chytila Niria Dalassa za ruku a pratali sa preč. Prevrátil som očami a pozrel späť na krásnu vlčicu. 

Chytila ma za ruku a ja som sa ochotne nechal zaviesť k fontáne. Sadli sme si a ja som jej vzal ruky do svojich dlaní. Hlavu mi zaplavili spomienky na naše spoločne prežité chvíle, kradmé pohľady a úsmevy. Náš bozk. Ach, Sheila! Stačí mi jeden tvoj pohľad a už som zase stratený. Oprel som si čelo o to jej. Obliala ma toľká radosť.