Toto je príbeh o šestnásť ročnom dievčati menom Kaede Kayano. Zachytáva jej posledných sedem dní.
Kaede je dobré dievča. Nikdy nikomu nič zlé nespravila. Aj tak sa k nej každý správa ako ku chybe, ktorú nejde odstrániť. Kaede sa to snaží zvládať, a...
Pomaly som otvorila oči. Bola som strašne rozospatá. Pozrela som sa pred seba a skoro som oslepla. Svietilo slnko poriadne. Chvíľu som len tak sedela a snažila sa zorientovať.
Pošúchala som si oči a snažila sa zaostriť zrak. Keď som si už zvykla na svetlo, tak som pomaly vstala. Oprášila som sa, zložila som si deku a dala ju do tašky.
Počula som ako študenti už sú v škole alebo pred školou... Ja som našťastie vedela ako sa im vyhnúť...
Na strechu vedie rebrík. Síce je zamknutý a aj zamrežovaný, ale medzi tými mrežami je dosť veľká medzera na to aby som sa cez to prepchala.
Pomaly som zliezla po rebríku a prepchala sa cez mreže. Nikoho na okolo som nevidela, tak som rýchlym krokom išla preč.
Júl 5 11:05 [Niekde v uliciach mesta]
Pomaly som znovu išla ulicami nevediac kam...
Kráčala som si to medzi hromadami ľudí, ktorý mali aspoň nejaký ciel dneska.
Ako som kráčala, tak som prišla do jednej uličky ktorú poznám...
Júl 5 11:40 [Udagawa Back Streets]
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Bolo tu pár obchodov z hudobnými nástrojmi a aj bary, ktoré sú zamerané na rockovú hudbu. Chodievala som sem občas sa pozerať do výkladov na rôzne druhy gitár... hlavne na elektrické gitary. Túžila som mať niekedy jednú takú. Ale to je pre mňa nemožné...
Bola tu ale aj iná vec kvôli ktorej som sem rada chodievala... Bol tu jeden graffit. Rada som sa chodievala naň pozerať. Vždycky keď som sa na neho pozerala, tak som sa usmievala. Niečo pre mňa veľmi znamenal. Jeho tvorca bol niekto, kto sa nazýval "CAT".
Po nejakej chvíli som sa vybrala preč. Išla som trocha za mesto.
Bola to časť mesta, ktorá bola viacmenej opustená. Paradoxne tu nebývali žiadny bezdomovci ani iná háveď... Nebol tu nikto... občas len prebehla nejaká myš alebo odniekiaľ odleteli holuby...
Prechádzala som sa medzi tými budovami a premýšľala som. Je sranda ako to všetko vyzerá, keď to ľudia opustia. Stane sa to bezduchým miestom... alebo možno aj s nejakým duchom niekde... kto vie...
Čas ubiehal pomaly, ale ubiehal. Bolo už poobede a ja som sa ocitla pod nejakým mostom. Bol tu ale prevažne kľud. Nikto nikde, len autá nado mnou občas prešli. Spoza stromov som videla v diaľke sa rysovať budovy.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
