Toto je príbeh o šestnásť ročnom dievčati menom Kaede Kayano. Zachytáva jej posledných sedem dní.
Kaede je dobré dievča. Nikdy nikomu nič zlé nespravila. Aj tak sa k nej každý správa ako ku chybe, ktorú nejde odstrániť. Kaede sa to snaží zvládať, a...
Cítila som ako keby na mňa niečo teplé svietilo. Pomaly som otvorila oči a videla som, že mi cez menší otvor v okne presvitá lúč slnka do izby.
Bolo to chvíľu aj príjemné. Také teplé. Taký pocit kľudu som vtedy asi na dvadsať sekúnd mala. Cítila som sa ale stále slabá. Niečo ako keď ste chorý a nevládzete sa ani pohnúť. Mala som aj vyplakané oči. Chcela som sa postaviť ale mala som trošku prilepenú tvár o zem. Keď sa mi podarilo vstať, tak som zistila, že to bola zaschnutá krv, ktorá mi tiekla z nosa a úst.
Musela mi asi ešte tiecť, keď som už aj zaspala.
Ako som stála, tak som sa dívala na ten malí pás svetla, ktorý mi prenikal cez okno do mojej tmavej izby. Trošku som sa usmiala. Je sranda ako si dokáže aj malí pásik svetla nájsť cestu do tmavej izby a dodať jej trošku farbu...
Pozrela som sa na hodiny a bolo 07:50. Desať minút zostávalo do zvonenia. To nemám šancu stihnúť, ale ani nechcem. Budem proste na prvej hodine chýbať...
Išla som do kúpeľne aby som sa pozrela ako vyzerám. Zaschnutá krv pod nosom a na perách a pod ústami. Zaschnutá krv tiež na líci spolu s modrinami. Strapaté vlasy, ktoré mi padali do tváre. Pokrčená a na ramene roztrhnutá uniforma.
Snažila som sa na seba aspoň usmiať, ale každý jeden pohyb na ústach ma bolel. Snažila som si umyť aspoň tvár od krvi a učesať nejako vlasy. Bolo mi jedno tej roztrhnutej uniformy. Dala som si čiernu bundu s kapucňou a išla som. V dome už nikto našťastie nebol. Vyrazila som teda.
Dneska vonka svietilo slnko. Fúkal jemný vietor do vlasov. Ja som aj tak radšej išla cez uličky. Bolo asi 08:10. Rozhodla som sa ísť do parku zatiaľ.
Júl 3 08:15 [Mestský Park Morimiya]
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
Ako som prechádzala parkom, tak som videla ako chodia študenti tu a tam. Ako niektorý prácou povinný sedia na lavičke a čítajú si noviny. Niekde sa zase deti hrali na kolotočoch.
Neviem prečo ale mala som v sebe taký zvláštny pocit. Všetci na okolo si žili svoje životy. Niektorý boli šťastný a užívali si ho a niektorý nešťastný, ale snažili sa to skrývať. Niektorý ešte ani nevedeli čo ich v živote čaká...
Užívala som si aspoň ten kľud ktorý tu bol...
Rozhodla som sa zájsť do svätyne ktorá je v parku tu na blízku.
Keď som tam prišla, tak prekvapivo tu na okolo nikto nebol. Len niekde som občas videla slúžky ktoré buď zametali zem alebo predávali suveníry.
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
