Koniec zlý, všetko zlé

Deň 1

Júl 1 07:30 [Dom rodiny Kayano]

„Vstávaj! Okamžite!", kričala na mňa mama spoza dverí.

Najradšej by som zostala v posteli celý deň, ale ak by som tak urobila, nedopadlo by to pre mňa dobre, na druhú stranu ak teraz vstanem a pôjdem do školy, tak to tiež nebude žiadna výhra. Jedno horšie ako druhé a aj tak sa stane to čo vždy... Začali mi stekať slzy po tvári.

„Nie... teraz nesmieš, na to bude čas neskôr... ", povedala som si sama sebe a utrela slzy do paplóna.

Vstala som z postele, nachystala si veci do školy, išla som si opláchnuť tvár a obliekla si uniformu. Nadýchla som sa a vydýchla a vyrazila som. Pomaly som išla ku vchodovým dverám, keď mi zrazu pristála facka na tvár až som to neustála a buchla sa hlavou o stenu a spadla na zem.

„Keď ti raz poviem, že máš okamžite vstať, tak okamžite vstaneš je ti to jasné?!", kričala na mňa mama stojác nado mnou.

Mne sa strašne krútila hlava a nevedela som sa zorientovať. Náhle ma mama chytila pod krk a oprela o stenu.

„Tak odpovieš mi alebo chceš ešte druhú?!", kričala mi do tváre.

Ja som sa snažila jej odpovedať.

„Pre-prepáč... nabudúce okamžite vstanem..."

Ona mi len pustila krk a odišla niekam inam.

Stále sa mi krútila hlava, ale aspoň mám toto za sebou...

„Heh... ešte že mi bunda zakrýva krk... ", jemne som sa sama sebe zasmiala....

Aspoň mi nebude dúfam vidno krvné podliatiny na krku.

Keď som vyšla z domu, tak som si aspoň vydýchla. Líco ma veľmi bolelo a mala som ho celé červené. To ale po chvíli prejde... snáď. Na toto som už zvyknutá.

Ako som išla do školy, tak som premýšľala, že načo vlastne chodím do školy... Škola je pre tých, ktorý chcú mať nejakú budúcnosť, nejaké vzdelanie. Ja slovo budúcnosť neznášam. Bojím sa toho slova. Bojím sa vlastnej budúcnosti lebo neviem aká bude a či vôbec nejaká bude...

Kráčala som si to medzi tmavými uličkami. Sú ukľudňujúce a aj keď nevyzerajú bezpečne, tak stačí ak viete do ktorej máte a nemáte vstúpiť. Pri šťastí ma tu len niekto podreže...

Júl 1 07:50 [Stredná škola Kunahama]

Už som z diaľky videla ako sa približujem pomaly ku škole. Najradšej by som z nej odišla, ale ak by som to spravila, tak by to bolo ešte horšie.

Ako som pomaly išla do vnútra školy, tak som videla, ako sa niektorý po mne obzerajú, niečo si šuškajú alebo sa mi smejú. Ignorovala som to. Toto isté tu je každý jeden deň, celý deň...

Prezula som sa a pozrela sa na mobil. Bolo 07:55. Päť minút zostávalo do zvonenia. Rozhodla som sa, že si ešte pôjdem na záchod umyť tvár, nech to líce nemám také červené.

Keď som tam prišla, tak nikto tam nebol. Bola som rada. Opláchla som si tvár aby som sa aj osviežila.

Keď som sa pozrela na seba do zrkadla, tak som v odraze videla, že za mnou stoja nejaké tri dievčatá.

„Ale ale, čo tu robí naša Kaede?", spýtalo sa provokačne jedno z tých dievčat.

Ja som mlčala. Nechcela som sa do toho nijak zapliesť.

„Čo si tak ticho?", znovu sa spýtalo to dievča.

Ja som sa pokúsila rýchlo bežať ku dverám, ale to jedno dievča ma chytilo za tašku.