Devoured

KAPITOLA VII. - Oceľ

Príjde niekomu ako šťastie sa narodiť? Bleskurýchle mu alebo jej dávam vedieť, že rovnaké šťastie je aj umrieť, viem to.

Walt Whitman

Čo robí človeka človekom?

Niekde som čítal, že človek je vrchol, kvôli jeho schopnosti spojiť si abstraktné pojmy s hmotnými predmetmi. Čo však, keď fyzický predmet prestane existovať a ľudská myseľ sa s touto zmenou nevie vysporiadať?

Počas našich životov... počas života každého z nás stretávame množstvo ľudí. Ako vieme, že tí, ktorých vidíme sú skutoční ľudia? Naša vlastnosť – spájať zmyslové vnemy s abstraktným pojmom a kedykoľvek na základe spomienky vytvoriť z abstraktného pojmu myšlienkovo fyzický predmet, čo ak sa táto vlastnosť, náš klenot, bude snažiť vytvoriť spomienky, aby sme necítili stratu?

Čo ak sú veci, budovy, ľudia, ktorých denne stretávame len abstraktné výtvory mozgu na základe spomienok alebo dojmov? Vidím pred sebou papiere alebo si len môj mozog vytvoril tieto papiere na základe spomienky a informácii o tom, ako má papier vyzerať?

Čo ak som teraz doma, sedím za stolom a moja myseľ si abstraktne vytvorila túto moju ordináciu a preniesla ju do môjho vedomia, ktoré to vníma ako realitu?

Moje sny nado mnou začínajú preberať kontrolu, moja abstrakcia sa spája s realitou. Spomienky sú realita a realita sa stáva spomienkou. A možno aj nie. Možno som prá...

„Dovidenia a dobrú noc vám prajem, pán doktor!"

Opäť som sa strhol a hľadel na Petru, ktorá práve odchádzala z ordinácie.

„Dovidenia, Petra!"

Je čas odísť.

Moja hlava. Bolí. Au. Tá bolesť! Takmer neznesiteľná.

„Ale čo to, čo to, pán doktor? Bolí vás nebodaj hlava?"

„Zase vy, Sebastián?"

Tak ako ráno, stál pri mojom aute oproti mne, rovnaký výzor, iný výraz. Usmieval sa. Znepokojujúco sa usmieval. Stál a uškŕňal sa, ako sa všetko dialo podľa jeho plánu. Diabol! Niečo chystá, to je zaručené.

„Ako bolo v práci, priateľu?"

„Ako obvykle, pacienti prichádzajú, pacienti odchádzajú... poznáš ako to je – človek vyliečený je o zákazníka menej..."

„Ach, prirodzene."

„Nastúp si, nech sa páči."

„Kam pôjdeme?"

„Ku mojim známym a ku tebe domov, potom pôjdem domov aj ja."

„To znie ako výborný plán."

„Keď to poviete vy, Sebastián..."

Miesto na ktorom sme zastavili bolo jednoduché. Zopár parkovacích miest – na jednej ruke by sa dali spočítať, väčšinu pokrývali divo rastúce kry a rôzne druhy burín, ktoré na tomto území rástli ani huby po daždi. Bol už večer, slnko zapadlo pred dobrou hodinou a teda bola už tma. Jediným zdrojom svetla boli dve pouličné lampy, ktoré boli od parkoviska (toto nazývať parkoviskom? Výsmech! Ale dobre...) vzdialené od nás asi 20 metrov – jedna napravo a druhá naľavo od parkoviska. Svietili umierajúcim jasnožltým svetlom a vytvárali tak odpornú scenériu, ktorá ihneď prinášala strach a mráz na chrbte. Ich svetlo bolo prerušované následkom konca života žiaroviek a tieto krátkodobé výpadky len uberali odvahu a zrýchľovali tep. Na druhej strane cesty – oproti parkovisku stála budova. Je pochabé to volať budovou ale čo sa dá robiť... V strede tohoto asi 6 poschodového obytného bloku sa krásne čnela diera, ktorá sa tiahla neskromne cez 3 poschodia a odhalila tak zničené vnútra asi 4 bytov. Netuším pôvod tejto diery a rovnako netuším ako môže celá stavba stáť s takto porušenou statikou, jedno však viem celkom iste – nikoho to nezaujíma. V bloku už roky nikto nebýva a pochybujem, že si práve túto stavbu vybral aj akýkoľvek bezdomovec, drogovo závislý alebo iná spodina spoločnosti. Okná... nie... diery, ktoré mohli byť pravdepodobne oknami vykazovali jasné známky silného požiaru, ktorý zachvátil väčšinu budovy a pravdepodobne bol aj príčinou vyľudnenia celého objektu.