Devoured

KAPITOLA VI. - Zver

Budúcnosť bohužiaľ nie je už tým, čím bývala

Paul Valéry

„Dúfam, že ste sa dobre vyspali, opäť."

Vyzerá to tak, že som omdlel. Otázne je na ako dlho. Ležal som na chrbte, ruky som mal voľne pri tele, nohy jemne od seba, je teda isté, že sa s mojím telom hýbalo, kým som postrádal vedomie. Kvôli nedostatku prítomných osôb nie je možno viesť spor o tom, že do tejto polohy ma nedostala vôľa a počínanie iného človeka, než chlapca.

„Môžem vás ubezpečiť, že ste úplne v poriadku. Pri páde ste sa nijako nezranil. Strávili ste v bezvedomí asi pol hodinu a za ten čas sa nič radikálne neudialo, nie je núdza sa teda obávať, že by ste boli prišli o nejaké dychberúce okamihy či zážitky."

Chlapec sa jemne skláňal nado mnou. Jeho vlasy mu voľne viseli, rovnako ako jeho pohľad na mne. Po pár sekundách sa vyrovnal a kráčal okolo mňa.

„Ak nemáte námietky, pripisujem vašu prekvapivú a náhlu túžbu pospať si dehydratácii. Bude to tak jednoduchšie pre nás oboch. Vaša myseľ bude spokojná s dôvodom a nebude sa viac trápiť okolnosťami. Moja myseľ nebude namáhaná vymýšľaním nových príčin, ktoré postupne začnú strácať na vierohodnosti."

Je možné, že by to bolo iba nedostatkom tekutín? Prečo tie slová hovorí tak jednoducho a monotónne, bez závanu zaujatia?

„Bez možnosti výberu odôvodnenia sa stráca potreba hľadať otázky, ktoré by viedli k ich spoločnému riešeniu. Ponuka jednoduchého a absolútneho riešenia zamedzuje tvorbu otázok a tak stačí pokryť otázky už vytvorené. Ak bude riešenie dosahujúce na všetky doterajšie otázky, pre mozog bude uspokojujúce a problém je teda vyriešený. Vytvorením otázky, ktorú riešenie nepokrýva vzniká spochybnenie a tvorba ďalších otázok a to vedie k vyvráteniu a zničeniu riešenia. Oznamujem vám teda – boli ste dehydratovaný."

Pri týchto slovách som nemal dosť síl odporovať a vzniknutý problém som „odložil na neskôr".

Posadil som sa a rozhliadol sa po okolí. Na moje bezútešné sklamanie som nevidel nič, čo by bolo hodné opisu. Sedel som len pár metrov od cesty na nejakej tráve a okolo mňa bol len les s jednotvárnymi stromami.

Pozrel som na chlapca, ktorý teraz stál pri kameni vysokom asi meter obrastenom zeleným machom.

Otočil sa na mňa, s jednoduchým úsmevom si sadol na kameň, zopol ruky a naklonil sa smerom ku mne.

„Riešenie však nikdy nebude dokonalé a presné, lebo vždy existuje otázka, ktorá by ho vyvrátila. V tomto prípade je to jednoduchý fakt, že od kedy ste sem prišli, ste nič nepili, ani keď ste boli pri vedomí, ani keď ste boli v bezvedomí - vaše telo neprijalo žiadne tekutiny. Ako je teda možné, že sa cítite lepšie a nemáte už žiadne bolesti?"

Skôr než som sa stačil zamyslieť nad jeho slovami mi podal pohár vody.

„Zabitím otázky znemožníme mozgu tvoriť si spojitosti..."

Vypil som pohár vody, ktorý mi podal a pomohol mi postaviť sa na nohy.

O tom, odkiaľ vzal pohár a vodu, asi ani nebudem rozmýšľať. Nemá to žiaden zmysel, lebo k ucelenému záveru by som tak či onak neprišiel. Jemne v rozochvení som sa držal na nohách a rukami som si pretrel tvár, ktorá bola pokrytá jemnými kvapôčkami potu. Svet bol pre mňa ešte stále nejasný a vratký, chvíľami sa mi v hlave zatočilo tak, až som mal pocit, že omdliem znova. Po krátkej chvíli som sa opäť cítil zdravý a plný energie.