Devoured

KAPITOLA III. - Progres

Každú ľudskú chybu je možno odpustiť, len neľudskosť nie

Walt Whitman

„Pán doktor, akú má šancu?"

„Ja... Ja neviem. Urobím, čo sa bude dať. Výsledky vyzerajú sľubne, na liečbu reaguje pozitívne, čo znamená, že sa jeho stav zlepšuje."

„Chválabohu!"

„Ešte sa netešte predbežne, váš manžel je stále v kritickom stave a jeho život je v ohrození."

„Ste dobrý človek, pán doktor! Boh vám žehnaj! Vy ste mi ho zachránili."

Pri týchto slovách som sa zahľadel na písací stroj predo mnou. Na jeho klávesy, zoradené tesne vedľa seba v zástupe čakajúce, až ich človek, vyššia bytosť, využije pre svoj prospech a stanú sa tak súčasťou systému, ktorý dáva zmysel ich existencie. Bez papieru a atramentu by postrádali účel a teda by ich existencia bola len zneužitím hmoty ako takej.

Atramentová stopa, úder, úder, úder... to je zmyslom?

Tvorca tohto písmena nečaká od neho viac než je udierať sa o papier a zanechávať tak stopu v rade stôp ostatných písmen, ktoré sú vytvorené presne kvôli rovnakému účelu. Ich účel skončí, keď už nie sú schopné vykonávať svoju predurčenú prácu, a tak sú pretvorené do nového objektu s novým účelom alebo sú opravené, aby sa ich účel zachoval.

Myslel som na klávesy písacieho stroja alebo na niečo ľudskejšieho aspektu?

Pri tejto poslednej myšlienke som sa pousmial.

„Dám vám vedieť hneď, ako sa niečo zmení, inak vás budú moji kolegovia pravidelne informovať o jeho stave."

„Ďakujem, pán doktor."

„Nie je vôbec za čo."

Ďakuje... aké absurdné. Mohol byť zdravý, no teraz sa o jeho stav bojuje.

Človek, ktorý predo mnou leží sa viac ani neponáša na človeka. Nazvať ho tieňom človeka je takisto trúfalé. V pozadí sa v pravidelnom a nemennom rytme ozýva zbor prístrojov, ktorých hudba značí život. Jedno pípnutie, jeden úder srdca, jeden krok bližšie... k čomu? K uzdraveniu? Je to vôbec možné?

Píp... píp... píp...

Človek si na zvuky zvykne veľmi rýchlo. Stačí malá chvíľka a mozog vytesní všetko, čo sa ho bytostne netýka a čo nie je predmetom jeho sústredenia.

Ležať na lúke, v pozadí hučia stromy, lesné vtáctvo spieva a celú scenériu dotvára zurčiaci potok. Tráva sa hýbe pod jemným vánkom, ktorý sa hrá aj s vlasmi. Pekná predstava.

Počujeme potôčik, narážanie jeho perejí o brehy a kamienky.

Počujeme spev vtákov, každý tón, každý zvuk. Toľko rozmanitosti, toľko diverzity a pritom jednota v jedinečnosti.

Počujeme šelest stromov. Lístie, tak jemne sa trúc o svojich susedov, nesúladne tvoriac harmóniu. To všetko sto, tisíc, miliónkrát opakujúc sa v jediný okamih.

Objektívne analyzované vnemy? Kto má prednosť, kto bude mať tú česť byť vnímaný pozorovateľom – obyčajným človekom – to vyberá mozog.

Počúvajúc rieku, zabúdame na les, pri vnímaní lesa zabúdame na vtákov a pri zameraní sa na vtákov zabúdame na rieku... uzavretý kruh avšak jedno majú spoločné.

Pri každom zabúdame na realitu, na veci, na časy, na ľudí, na problémy...

Píp... píp... píp...

Hrudník sa pomaly nadvihne, pomaly vráti späť. Je človek – nazvem ho človekom s úcty k tomu, kým býval – je nažive? Jeho telo leží, síce v objatí silných kŕčov, ktoré sú tlmené silnými liekmi, v pokoji. Jeho tvár je kamenná, pravá strana je posiata krvavými škvrnami rôznej veľkosti. Oči má zatvorené. Veľkú časť tváre mu zakrýva maska kvôli prísunu kyslíku a ďalších silných liekov, ktoré len zmierňujú agóniu, ktorú mu tak šľachetne ponúka jeho choroba. Vlasy má mastné, neupravené, pridlhé a na pár miestach je zreteľne vidno čiernu, zaschnutú krv.

Pery má uvoľnené, ústa jemne pootvorené a zakrvavené, teda, taká je aspoň moja predstava – ústa spolu s nosom mu zakrýva spomínaný prísun kyslíku. Opis okolia jeho pier si vyvodzujem aj zo skľučujúceho faktu, že na dýchacej maske sa vyskytuje množstvo malých kvapôčok krvi – čerstvej aj zaschnutej. Celý tento opis dokonale pasuje ku zvyšku jeho tváre.

Krv sa okrem tváre nachádza aj na jeho oblečení, obliečkach a na plachte. 

Sestrička už asi pochopila, že tento stav bude rovnaký až do jeho smrti a kedykoľvek vymení ktorúkoľvek zo spomínaných vecí za čistú, do pár hodín ju opäť pohltia krvavé škvrny, teda sa frekvencia prísunu čistej bielizne zmenšilo na nutné minimum. Jej počínanie hodnotím ako nesprávne a zároveň opodstatnené. Nesmiem zabudnúť jej pripomenúť mu to meniť častejšie.

Takmer každý sval v tomto zúboženom tele je napätý, čo celkom nesúladí s jeho relatívne pokojným výrazom tváre. Jeho telo akoby chcelo odísť preč, zatiaľ čo jeho tvár je stotožnená s faktom, že už nikdy neopustí nielen túto budovu, ale ani túto miestnosť, ba dokonca ani túto posteľ živá.

Chcel by som vedieť, čo cíti, či počuje, či vníma, či dokáže mať nejaké podvedomé záchvevy pocitov alebo myšlienok.
Chcel by som vedieť, či je nažive. 

Nie, či žije, to je zrejmé – jeho srdce bije, dýcha za neho prístroj, väčšina jeho vnútorných orgánov ešte nepodľahla, jeho mozog vykazuje odozvy na podnety, z čoho by sa dalo usúdiť, že žije – je však nažive?

Jeho telo je zlomené.
Jeho duch je rozdrvený.
Jeho mozog je rozložený.

Myslím si, že ak by vedel rozprávať, ak by také niečo dokázal, žiadal by smrť.

Neviem, či je dobré alebo zlé, že to nedokáže.