KAPITOLA II. - Nesmrteľní

20 6 0
                                    

Najviac sa bojím toho, že sa na mňa budú ostatní dívať tak, ako ja na nich.

Jean-Nicolas Arthur Rimbaud



„Pozrime sa, kto prišiel, "
s odporom som privítal spoločníka, ktorý stál v otvorených dverách (prisahal by som, že som tie dvere zatvoril a zvonku sa otvoriť bez kľúča nedajú).

„Nemohol som prestať uvažovať nad naším skorším rozhovorom."
S kávou v ruke som sedel na mojom kresle, zaborený do operadla, nohy som mal vystreté pod stolom a ruky založené za hlavou. Hľadel som na  Sebastiána, ktorý v ruke držal pokrčené noviny.

Bol to asi 35-ročný muž vysokej, vychudnutej postavy s riedkymi vlasmi tmavšej farby. Oblečený mal modrý sveter, nohavice čiernej farby a topánky ako po svojom starom otcovi. Celkovo jeho vzhľad mu dodával prinajmenšom pár rokov.

Čo mi na ňom najviac vadilo, boli jeho pery. Za celé roky čo Sebastiána poznám, som ho nevidel sa usmiať. Pravda, hovoril som, že jeho prejav je značne optimistický, s výnimkou jeho úst. Znepokojivú strnulosť jeho pier však chvályhodne potláča výraz jeho očí, ktoré som už spomínal.

Je až pozoruhodné ako sa spodná a horná časť jeho tváre líšia, zatiaľ čo horná časť poukazuje na milého, šťastného a láskavého pána, jeho spodná časť je presným opakom – chladná, prísna, v istých uhloch až desivá a agresívna.

Smutnou správou, ktorý som sa dozvedel pri prvom kontakte so Sebastiánom je, že trpí ťažkou chorobou. Má nádory takmer v každom orgáne tráviaceho traktu. Záhadou pre mňa ostáva, ako je možné mať v sebe toľko nádorov a pritom mať prejav a chuť do života ako mal práve Sebastián.

Ďalšou smutnou správou je, že Sebastián má rodinu – manželku, dve deti (alebo tri?). Jeho rodina rozhodne príde o jej hlavu, skôr či neskôr tomu tak bude. V jeho prípade nepomôže už nič, hoc snaha lekárov značne predĺžila jeho život.

Sebastián si opäť odkašľal a tým ma vrátil do reality.

„Niečo si hovoril?"

„Len to, že neviem prestať myslieť na náš rozhovor."

„Ako sa má žena a deti?"

„Dobre. Vieš, že pred tým nemôžeš utekať večne, však?"

„Som rád, že sa majú dobre, vždy mi prišli sympatickí."

Pri tejto vete som vstal z môjho pohodlného kresla a podišiel ku umývadlu. Opláchol som si hrnček pod prúdom tečúcej vody, ktorá bola nasýtená chlórom. Bola ním tak plná, že odporná aróma zaplnila celú miestnosť až po samý okraj.

Zahľadel som sa na prúd vody a sledoval ako sa pohár napĺňa až po okraj.

XXX

„Pán doktor, necítim sa dobre."

„Opäť vy? Prosím vás, pán... pán..."

„Sebastián, prosím, volajte ma Sebastián."

„Pre mňa za mňa... je mi fuk ako sa voláte, odkiaľ pochádzate alebo čo robil váš otec. Povedal som vám, že vás liečiť nebudem, nie ste... opakujem NIE STE chorý. Je to len simulácia. Áno, tak to je. Ste len obyčajný simulant a nič viac. Márnim tu s vami môj drahocenný čas. Nedám vám lieky a nepošlem vás za žiadnym iným doktorom, ste v úplnom poriadku! Na lieky, priateľu, ZABUDNITE!"

„Ale, pán doktor... prosím."

„Zmiznite mi z očí. Uvidím vás ešte raz v čakárni mojej ordinácie a prisahám, že vás nechám vyviesť ochrankou!"

XXX

Voda naďalej tiekla, pretekala cez okraj a zaplavovala dno umývadla. A ja som len stál, prikovaný k zemi, oči uprené na vodu.

Čo som tam hľadal? Odpovede? – nemám otázky. Otázky? – všetko je predsa tak zrejmé, netreba otázok. Čo som tam teda hľadal v tej vode?

„Dobré ránko pán doktor!"
Klamal by som, keby som tvrdil, že som sa nezľakol postavy, ktorá práve vyberala kľúč z dverí od mojej ordinácie. Bola to moja sestrička – Petra.

„Ako ste sa vyspali, doktorko?"

Jej úsmev ma až zarazil. Len málokde nájdete človeka tak milého a pozitívne naladeného ako je ona a niekedy sa až čudujem, ako môže vydržať so mnou nie pracovať ale vôbec vydržať v jednej miestnosti.

Petra má asi 26 rokov, čiže je odo mňa pomerne o dosť mladšia. Je štíhla, peknej postavy, svetlohnedé vlasy, ktoré nosí väčšinou rozpustené jej dodávajú na elegancii.

Jej krásu zveľaďuje aj krásny úsmev, ktorým ukazuje dve rady bielych zubov bez jedinej chybičky. Jej oči sú jasne modré, úplne odlišné farbou, tvarom aj pohľadom od mojich, či Sebastiánových. Sú plné nadeje, naivity, radosti, šťastia a lásky.

Práca jej ide hravo, oveľa rýchlejšie ako mne, čo však bude tým, že jej svet pre ňu ešte nezhorel, tak ako môj. Často sa pri práci bezdôvodne usmieva a v poslednej dobe si začala aj pospevovať.

Poslucháč, ktorému by som takto opisoval človeka by si rozhodne pomyslel, že prinajlepšom preháňam a prinajhoršom by ma bez milosti považoval za blázna. Opak je však pravdou. Vo svojom opise by som nepozmenil ani jedinú vetu, ani jediná charakteristika nie je klamlivá.

„Dobrý ráno aj tebe Petra. Spal som sa ako každý iný deň - bez liekov to bohužiaľ nejde, ale nesťažujem si."

„Vyzeráte živo, pozrime sa, čo nás dnes čaká... takže..."

V tomto okamihu som prestal počúvať a zahľadel som sa von oknom.

Schyľovalo sa na dážď. Milujem dážď – vždy som miloval. Dážď zaháňa spomienky, zaháňa bolesť. Jediné, čo telo cíti, je chlad vody, šuchot vody narážajúcej o rôzne povrchy. V hlavnej úlohe stromy, húštiny a trávy, les samotný si berie hlavné slovo, asfaltová cesta sa prediera vpred svojimi tónmi, ani strechy budov nad mestom nečakajú a pridávajú sa do melódie. Výsledkom je hudba prírody, boj státisíc kvapiek, nepokojná pieseň, ktorá znie krajinou a poskytuje príležitosť.

Akú príležitosť? Zmyť sa?

Vonku stál Sebastián, opretý o stenu protiľahlého bloku nemocnice krytý nejakým zvyškom pôvodnej striešky, ktorá je teraz v stave v akom je aj celá nemocnica. Ruky mal zložené na prsiach premočeného svetra. Dážď ho zmenil na nepoznanie – jeho oči získali chladný odtieň bez jedinej emócie, ústa bez záchvevu, strnulé a bez života. Jeho čelo bolo hladké, bez vrások a predsa celým svojim zjavom, postojom i výrazom vyžaroval výčitku.

V pozadí udrel blesk do stromu, jeho kmeň praskol v jasnej žiari, rozlámal sa na kusy a padol.
S posledným kusom padajúceho stromu som sa prebral sediac v mojom kancelárskom kresle hľadiac na zrkadlo predo mnou. Prebral ma až blesk za oknom. Prudko som sa otočil, no Sebastián tam nebol. Ťažko som dýchal a zmätene som hľadel na ulicu hľadajúc priateľa. Po tvári mi stekal ľadový pot.

Otočil som sa opäť za svoj stôl a vyberal si liek na upokojenie, keď som si uvedomil, že niečo je zle. Zrkadlo. Pomaly som zodvihol zrak a upriamil ho na jediný bod. Srdce sa mi na chvíľu zastavilo. Schytil som hrnček a celou silou ho hodil do zrkadla, ktoré sa roztrieštilo rovnako ako hrnček. S rinčaním dopadli črepiny na zem. Jedno šťastie, že Petra bola vtedy po nejaké papiere na sekretariáte. Jediné čo mi bežalo mysľou, jediné, čo som videl pred očami bolo to, čo som uvidel v tom zrkadle.

Nie čo... ale koho...

Sebastiána.

DevouredDonde viven las historias. Descúbrelo ahora