you are not just ordinary girl

Áno alebo nie?

Prišla som domov po náročnom dni. Jediné na čo som myslela bolo to, že si konečne môžem sadnúť a oddýchnuť si. Vošla som do izby zhodila na zem tašku a sadla si na posteľ. V ruke som stále držala obálku od "neznámeho". Hlavou mi prebehlo asi 100 dôvodov prečo ju neotvoriť, no ale zvedavosť bola silnejšia. Pohodlne som sa usadila na posteľ a začala ju otvárať. Bolo tam napísané: "Vážená Veronika, s potešením Vás pozývame na kurzy tanca na profesionálnej úrovni. Budú sa konať od 1.10.2019 do 1.11.2019 v New Yorku. V prípade záujmu nás kontaktujte na adrese uvedenej nižšie. Tešíme sa na Vás."

Po dočítaní toho listu som si ho prečítala ešte najmenej stokrát a to len preto, aby som sa uistila či je to naozaj pravda. Úplne som skamenela a nevedela čo mám robiť. Už bolo aj celkom dosť hodín tak si radšej šla ľahnúť spať.

Na ďalší deň ráno som sa to chystala povedať ocinovi, lenže som nevedela, že ako...                        "Oci?Mohla by som sa s tebou o dačom porozprávať?"začala som.                                                              "Jasné, že môžeš. Som tu vždy pre teba." povedal a usmial sa na mňa.                                                    "Vieš naskytla sa mi taká príležitosť," začala som znieť nervózne "že by som mohla ísť na mesiac do Ameriky na profesionálne kurzy tanca..."ocino ma prerušil mávnutím.                                                "Takže ty chceš ísť len tak zrazu na nejaký tanečný kurz na začiatku roka a k tomu ešte do Ameriky?! No v žiadnom prípade." ocina som takéhoto vytočeného ešte nikdy nevidela.                  "Ale, keď ono by to mohla byť dobrá príležitosť." povedala som s náznakom smútku v hlase.         "Že dobrá príležitosť, hej? A na čo? Tanec je len jeden z koníčkov nemôže ťa v budúcnosti živiť. A koniec tejto témy nikam nejdeš a basta!"                                                                                                                  Naštvalo ma to až tak, že som vstala zo stoličky a hodila príbor na stôl : "To nie je fér!" naštvane som odišla z kuchyne a zamierila do izby, zamkla som sa a hodila sa na posteľ. Zobrala som si do ruky ten list a znova ho prečítala. Slzy sa mi tlačili do očí až mi nakoniec aj pár vyšlo.Pozrela som sa na hodiny a videla som, že je až moc veľa hodín na to aby som tu len tak sedela ľutovala sa. Rýchlo som si na seba dačo obliekla a išla sa do chodby obuť, zobrala som si kľúče a školskú tašku, zabuchla dvere od domu a šla rovno na autobusovú zástavku, kde už na mňa čakal autobus.

Do školy som prišla len tak tak a keďže som prišla posledná, musela som si sadnúť na jediné voľné miesto, vedľa nejakého dievčaťa, ktorému sa všetci ostatní vyhýbali. Sadla som si a nachystala si veci na prvú hodinu.To dievča ma poklepkalo po ramene a povedalo : "Hey, you Jimin today." a začala sa smiať. Vôbec som to nechápala, kto je Jimin? Chcela som sa jej na to opýtať lenže som nestihla, lebo akurát vošla do triedy učiteľka. Dlhý a nudný deň v škole vám nejdem opisovať. Poviem vám len , že keď som prišla pred náš dom opäť tam stál ten chlap. Nevedela som čo mám robiť tak som mu aspoň zamávala prišla k nemu bližšie.                     

"Ako si sa rozhodla, pôjdeš, či nie?" spýtal sa ma.                                                                                           "Ešte neviem, ale skôr nie ako áno, prepáčte."povedala som smutne a pomaly som sa chystal odísť keď tu ma zrazu chytil za ruku a zastavil :"Lenže ty musíš ísť."                                                       Skôr než som mu stihla dačo povedať vybehol z dverí vystrašený otec :"Čo sa to tu deje?"spýtal sa prekvapivo kľudne.                                                                                                                                                       "Ale nič, len som vašej dcére dal možnosť ísť na tanečné kurzy do Ameriky, ale očividne nemá záujem tak ja idem."povedal "neznámi" a začal pomaly odchádzať.                                                         "Počkať!"zakričal ocino a "neznámi" sa zastavil. Ocino pokračoval:"Moja dcéra s vami do Ameriky pôjde."povedal a pousmial sa.

tak ešte dnes ráno tvrdil, že nikam nejdem a teraz zrazu, že idem. Nevedela som, že čo si o tom mám myslieť a zároveň už som chcela aby bol 1. október.