Capture your heart

17. kapitola

Odpísala som jej, čo treba kúpiť a mobil som si dala do vrecka na mikine. Postavila som vodu na čaj a počkala som kým zovrie.

Dúfam, že Tim sa z toho vyspí.

Mám strašný pocit z toho, že som mu ublížila. A pritom, keby som povedala áno, neklamala by som. Ale niečo ma zadržalo a ja som nevedela prečo.

Ale aj tak, predtým než sa ma spýtal stále a stále oplakával Clare. Čo si mám o ňom myslieť?

Voda v kanvici sa ukľudnila. Zaliala som vrecúško s bylinkami horúcou vodou a chvíľu som len tak bezmyšlienkovite máčala vrecko vo vode.

Najradšej by som na to len zabudla. Všetko bolo fajn. S nami dvoma. Až na to, že mi dosť chýbala aj prítomnosť Clare.

Na Bena som radšej ani nepomyslela.

Na okno začali dopadať veľké kvapky, najprv pomaly, potom zrýchlili tempo a zrazu sa rozpršalo už úplne. Dážď bubnoval na okná. Vyhodila som vrecko z čaju do koša. Z chladničky som vytiahla mlieko a jemne ho priliala do čaju, pozorujúc ako sa mení jeho farba z čiernej na krémovo hnedú až béžovú. Napila som sa a zasnívane som hľadela na okno.

Mám v tom diery. V celom svojom živote.

Povzdychla som si a oprela som sa o kuchynskú linku. Onedlho som počula buchnúť dvere. Clare už určite prišla.

"Ahoj." pozdravila ma zbežne a išla priamou čiarou do kúpeľne, usušiť sa.

Tiež zjavne nie je v nálade. Dnes už nie je ani jeden z nás.

Vošla som naspäť do izby a zvalila sa na posteľ. Čaj som položila na nočný stolík vedľa. Vytiahla som knihu, čo som momentálne čtala, ale pristihla som sa, ako len nervózne preskakujem riadky a počúvam dážď.

Zavrela som knihu a ruky som si prekrížila pred sebou. Položila som si na ne hlavu a sledovala som stekajúce kvapky na skle rovno oproti mne.

Prstami som vyklepkávala ich rytmus na svoju ruku až kým neprišla Clare.

"Si hladná?" spýtala sa neutrálne.

Pokrútila som hlavou. Clare unavene padla na posteľ.

Vedela som, že Clare sa nezdržala v práci, a aj keď, určite nie takto dlho, samozrejme niečo riešila s Ryanom, alebo ju niečo trápilo a ja by som mala ako správna kamarátka zaprieť to čo chcem ja, a obetovať sa.

Ale už to nedokážem. Nemôžem skaziť život ešte aj jej.

Prestala som počúvať samú seba a sadla som si ku Clare na posteľ. Jemne som jej prešla rukou po ešte trochu mokrom chrbáte.

Krčila sa smerom ku stene, presne ako ja ešte pred pol hodinou.

"Clare.."

"Čo?" fňukla od steny.

"Čo sa stalo?"

"Nič."

Vzdychla som si.

"Claaare." zatiahla som.

"Stalo sa niečo s Ryanom?"

Mlčala.

"Clare, prosím otoč sa ku mne, nemôžem sa s tebou rozprávať takto."

Chvíľu sa nehýbala, no nakoniec si sadla ku mne. Objala som ju.

"Čo sa deje?"

"Ja.. " pera sa jej triasla, oči mala vlhké.

"Ja ho.."prehltla.

"Ja ho neľúbim, Emily." zašepkala ako jej slzy začali tiecť po tvári.

Toto ma prekvapilo. Myslela som, že Clare má s Ryanom dokonalý vysnívaný vzťah, nie?

"Počkaj, nerozumiem. Ako to, že ho neľúbiš?"

"Proste.. uvedomila som si to." vydrala zo seba.

"Len tak?"

"Nie.. ja.. došlo mi, že ho v skutočnosti neľúbim. Proste, je to úžasné, je nám spolu úžasne, a má ma naozaj rád, ale.. ja to nedokážem. Musím.." znovu šepkala nemotorne skrúcajúc prsty.

"Musím sa s ním rozísť." sklonila hlavu.

Objala som ju.

"Neplač, to bude dobré." tíšila som ju.

"Povedz mu to, čo si povedala mne a on to pochopí. Možno mu to nachvíľu ublíži, ale neboli ste si súdení. Určite to pochopí a rozídete sa v dobrom." mrmlala som jej do ohnivých vlasov.

Silno ma stisla v náručí.

"Nenávidím sa za to, čo sa chystám urobiť." povedala vo vzlyku.

"Clare, prestaň. Neurobila si nič zlé, len si k nemu úprimná. Takto by to nefungovalo."

Bola ticho a len sa ma pevne držala, kým potrebovala nabrať silu.

"Em, prosím ťa, pre-"

Tim vtrhol do izby, no keď nás videl s Clare sa objímať, zacúval.

"Prepáčte." zamrmlal a zaspätkoval von z izby. Clare ma pustila a postavila sa.

"Nie, to je v poriadku." usmiala sa na neho cez červené oči. Tim bojoval sám so sebou, bol na pokraji nervového zrútenia sa a nejakého divného nutkania chytiť ju za ruku.

Clare podišla k nemu a tuho ho objala. Tim sa úplne uvoľnil a zavrel oči. Stisol ju a usmial sa.

Nevedela som povedať čo sa medzi nimi dialo, no usmiala som sa. Prestalo pršať a ja som si povedala, že je pre mňa najlepší čas na to, vypadnúť.

Obula som si prvé tenisky, čo som našla a rýchlo som sa vzdialila. Zavrela som za sebou dvere a s úľavou sa o ne oprela.

Nakoniec asi všetko dobre dopadlo. Alebo len dopadne.

Ale nie je to také zlé, ako to vyzeralo.

Niekedy je to únavné, obetovať sa pre priateľov. Možno vás nepochopia, alebo sa na vás nahnevajú. Ale tak to má byť. Všetko na správnom mieste.

"Len ma už nechajte na pokoji.." zamrmlala som ešte stále opretá o dvere.

Len čo som sa od nich odlepila, zavibroval mi mobil vo vrecku.

Zastonala som.

Takže teraz sú na rade moje problémy?

Vytiahla som telefón a s divným pocitom v žalúdku som otvorila správu. Keď som videla, kto ju píše, začala som zhlboka dýchať. No keď som si ju celú prečítala, zrútila som sa na zábradlie a hlavu som si vložila do dlaní.

Nie, nie, nie..

Znovu som si ju prečítala s návalom tlaku v mojej hlave s vlhkými očami.

Ben, 18:31

I need to talk to you.