Capture your heart

15. kapitola

***

"Vaša kniha s názvom STRANGE WORLD príde do kníhkupectiev už pozajtra, t.j. 3. mája. 
S pozdravom.."
Zastavila som tam. Moja kniha pôjde do skutočného kníhkupectva. Do naozajstného kníhkupectva! Moja kniha bude v kníhkupectve! Bude sa dať kúpiť!
Ono sa to naozaj deje!

*** MONTH LATER
".... Pozývame vás na interview do nášho štúdia.."
"..si praje odkúpiť práva na STRANGE WORLD.."
"Recenzia na STRANGE WORLD"
"STRANGE WORLD: "Nikdy som tak moc neplakala!"
"STRANGE WORLD novým hitom!"

Srdce mi stále bilo ostošesť. Nikdy som si nedovolila o tomto ani snívať. Naozaj je to pravda. Svet sa točí okolo mojej knihy. Takmer všetci o nej vedia.
Nemôžem tomu uveriť!

Najlepšia kniha roku 2014

Nominovaná na bestseller.

***
Už dve minúty sme všetci traja hľadeli na obálku knihy, s nálepkou BESTSELLER.
"Dobrý.." zmĺkol Tim.
"...Bože." dokončila Clare.
Obaja zvýskli a stisli ma v náručí. Rozosmiala som sa.
"Neverím, že to je pravda." zamrmlala som.
"A čo si čakala? Skôr či neskôr sa to malo stať." Zahlásila Clare nechápavo.
Nadvihla som obočie.
"Ako to, že.. proste tomu nechápem." stále som zvierala knihu v rukách.
"Si proste až príliš úžasná." zahlásil Tim. Začervenala som sa.
"Clare? Myslím, že Em si niečo zaslúži."
Clare prikývla.
"Nie. Nie, nie, nie, nerobte to prosím, už nie." zvýskla som a snažila som sa vymaniť z ich zovretia. Obidvaja namiesto toho, aby mi dali pusu, ako normálni ľudia, sa ma dotkli na líci špičkami jazykov. Rozosmiali sa.
"Niee, fuj." utrela som si líca.
Znova ma zovreli v náručí.
"Kedy máš prvé podpisovanie?"
Podpisovanie je jediná vec, ktorú som povolila. Odmietla som všetky rozhovory a nominácie, nechcem byť moc viditeľná.
"Zajtra."
"Môžeme prísť?"
"Musíte!" usmiala som sa.
Ani jeden z nich ešte knihu nestihol prečítať, ale myslím, že moc dlho im to trvať nebude. Chcú ma čoskoro znenávidieť za to, že som im zabila hlavného hrdinu.
A čo.
Kto povedal, že všetko je fér?
Ani Ben..
Ale to je jedno. Povedala som, že som s ním skončila. Tim mal pravdu. Je to idiot, neoplatí sa mi kvôli nemu roniť slzy. Nechápem ani jeho zmýšľanie, ani konanie, ale ja nie som on. Je mi jedno, prečo to spravil.
Ach, klamem sama seba.

***
Sedela som na stoličke, na ľudí som už poriadne ani nepozerala, len som mechanicky podpisovala knihy.
Predo mňa sa postavil ďalší človek. Videla som len tmavomodré rifle a červené tenisky.
"Pre koho?" spýtala som sa relatívne milo.
"Hádaj." povedal po slovensky a ja som sa strhla. Pomaly som pozrela hore a do očí mi vbehli slzy.
"Jakub." zamrmlala som. Zabuchla som knihu. Bez slova som naňho pozerala, nevedela som, čo robiť.
Tak sa zmenil. Z môjho veľkého brata sa stal muž. Vlasy mal dlhšie ako som si ich pamätala, ofinu mal padnutú do očí. Spod nej mu vykúkali orieškovo hnedé oči a pod mierne zakriveným nosom mu na dokonale oholenej brade trónil úsmev. 
Zabudla som na všetky naše spory, vstala som od stola, obišla ho, a hodila sa mu do náručia.
"Chýbala si mi."
"Aj ty mne." Zavrela som oči, z ktorých sa mi kotúľali slzy.
Pevne ma zovrel.
O chvíľu som si uvedomila, že je za nim ešte pár ľudí, a tak som si sadla s úsmevom na miesto a dopodpisovala som knihy.
"Kto to je?" šepol mi Tim.
"To je.."
Dopísala som a usmiala sa na asi šestnásťročné dievča, s hanblivými, ale úžasnými sivými očami. Poďakovala sa a zmizla.
"Môj brat." dokončila som vetu a usmiala sa na Tima.
"Aha."
Viac sa nevypytoval.
Po skončení sa od nás Tim s Clare oddelili a nechali nás samých, čo som ocenila. Prechádzali sme sa po meste.
"Takže čo tu robíš?" spýtala som sa ho.
"Prišiel som za tebou."
"Len tak zrazu? Keď si o mne počul, tak si si spomenul?"
Všetky moje nádeje spľasli ako bublina zo žuvačky a nalepili sa na mňa.
"Prestaň. Nie tak. Mal som proste dosť tých hádok."
"Naši o tom vedia?" zadívala som sa na dlaždice pod našimi nohami.
"Nie, nevedia, že som tu." odpovedal a hľadel kamsi do diaľky, nechcel mi pozrieť do očí.
"Stále so mnou nesúhlasia." zamrmlala som. Vedela som to, ale nejaká tá márna nádej stále vo mne bdela.
"Hej." mrmlal si popod nos.
Napadlo mi, ako dopadol Ben. Bojím sa, že by sa mi mohlo stať to isté, ale na druhú stranu som moc hrdá na to, aby sme sa s rodičmi udobrili.
"A čo ty?" drgla som do neho.
"Čo?"
"Neviem. Práca? Frajerka? Niekto, kto sa ti páči?" žmurkla som naňho.
"Pracujem ako prekladateľ vo vydavateľstve. A.. no, vlastne sa chystám zasnúbiť. Teda, v dohľadnom čase."
Na chvíľu som v ňom videla seba, keď sa intenzívne začervenal. No neušla mi skutočnosť, že sme si úplne cudzí.
"Vážne? To je super!" usmiala som sa.
"A ty? Čo ten.. Tim?"
Najradšej by som sa rozosmiala, ale niečo vo mne sa vzpriečilo a zostala som vážna.
"Nie, Tim je len kamarát."
"Naozaj? Asi veľmi blízky.."
"Je to spolubývajúci."
Významne nadvihol obočie. Buchnátovala som ho do pleca, ale v istom zmysle som sa nad tým zamyslela. 
"Nie s Timom nič nemám." vzdychla som si. "Pomohol mi, keď mi bolo ťažko. Nedávno.. som sa s niekým rozišla."
"Prečo?"
"Pohádali sme sa a.. neviem, nefungovalo to. Boli sme si až príliš podobní. Alebo nie. Neviem."
"Aha."
"Kedy sa vraciaš?"
"Zajtra."
"Zajtra?!" vyvalila som oči. Myslela som, že tu zostane dlhšie.
"Nie, musím ísť ďalej. Som tu len na zastávku. Urovnať sa." Konečne na mňa pozrel.
Usmiala som sa a objala som ho.
"Mám ťa rada." zašepkala som mu do bundy.
"Aj ja teba, krpec. Aj keď si vyššia odo mňa."
Rozosmiali sme sa.
"Ešte ma príď pozrieť."
"Už sa ma tak ľahko nezbavíš."

Dnešný deň dopadol naozaj nádherne. Niečo, v čo som ani nedúfala sa naozaj stalo, a ja som sa zmierila s bratom. To je dosť pozitívna vec. Ako keby mi niečo odpadlo zo srdca aj z hlavy. Cítila som sa nejaká ľahká, milá, usmievavá.

"Ako to šlo s bratom?" opieral sa Tim o zárubňu, keď som dorazila domov.
"Vydesil si ma." zostala som naňho pozerať.
Mykol plecom. Čo sa mu stalo?
"Hej, čo sa deje?" zmizol mi úsmev z tváre. Prišla som za ním a položila som mu ruku na plece.
"Nič sa nedeje." sykol a striasol ma zo seba. Ďalej som naňho hľadela. Pretočil očami.
"Pozri sa sama." ukázal prstom na dvere do našej izby.
Nakukla som do izby. Na svojej posteli sedela Clare s Ryanom. Len pozerali film.
"A?" vrátila som sa.
"Ale nič." zvrtol sa na päte a zabočil do svojej izby. Cíti sa osamelo, alebo.. čo?
"Hej." vošla som. Keď mi dlhšie nevenoval pozornosť, hodila som po ňom vankúš. Hodil mi ho naspäť. Aspoň niečo.
"No tak, pozrieme si niečo, alebo čo?" zdvihla som obočie.
Kývol plecom.
"Beznádejný prípad." zamrmlala som a hodila som po ňom ďalší vankúš. Rozosmial sa a ja s ním.