20

sny, čo sa nesplnia

25. 4. 2019

  3 roky sme sa nevideli.

  Nepočula som od neho ani slovo. Netušila som, ako sa má. Netušila som, kam zmizol, prečo zmizol. Nevedela som, či ja som bola dôvodom jeho odchodu. Toľko som si to vyčítala.

  No teraz stojí predo mnou. Na jeho tvári sedí nečitateľný výraz. Jeho oči sú stále tak modré, ako pred tým. Jeho vlasy stále tak neposlušne lietajú, keď zaveje vietor. Jeho pehy sa stále vynímajú na jeho slnkom opálenom nose.
  Jeho oči sa ligocú ako hviezdy, na ktoré sme sa spolu tak často dívali. Neviem, či mám chuť mu dať facku, alebo ho držať v objatí a už ho nikdy nepustiť, aby nemohol znovu zmiznúť.
  „Chýbala si mi." započujem jeho hlas, tak ukludňujúci a jemný, ako vždy. Do očí sa mi nahrnú slzy a myslím, že ich dlho neudržím pred tým, aby sa vydrali na povrch.

  V mojom vnútri sa burcujú emócie, bijú sa, no nevyzerá to, že by aspoň jedna boj vyhrala. Cítim tak veľa vecí a v mojej hlave je toľko myšlienok. Neodpovedám mu. Neviem, čo.
  Jemu to však nevadí. Prichádza ku mne a zamkne ma do svojho náručia. Zachvejem sa, jeho dotyk vo mne stále prebúdza tie isté pocity, ako kedysi. Cítim jeho ruky, ako mi prechádzajú po chrbte. Cítim jeho pery, ako mi dávajú jemnú pusu do vlasov.
  V tomto momente sa už nebránim slzám. Nechám sa jemne kolísať v jeho naručí a čakám. Na čokoľvek.

  „Tak moc si mi chýbala." zašepká znovu. Mám chuť mu vykričať, že je idiot a že ma nemal opustiť, mala som chuť ho odstrčiť a nadávať, no nemôžem. Nedokážem to. Nikdy by som to nedokázala.
  Nemám silu nič urobiť. Jeho ruky ma postupne objímajú tuhšie a tuhšie, cítim v tomto dotyku všetky nevypovedané emócie. Zachveje sa a jemne ma pohladí po vlasoch, dávajúc do nich ďalší jemný bozk.
  „Už neodídem." povie roztraseným hlasom a ja neviem, čo robiť.
  Mám veriť jeho sľubu, ktorý už raz nedodržal? Vravel mi, že ma nikdy neodpustí. Že nie je ako oni, že už nikdy nebudem sama. Klamal mi. Porušil svoj sľub, no ja viem, že aj po tých troch rokoch som schopná zase mu uveriť.

  Pomaly sa odsuniem z jeho objatia, ktoré už trvalo bohvie koľko. Stojí nie len pár centimetrov odo mňa, stále na tvári cítim jeho dych, cítim jeho teplo. Pokrútim hlavou, pretože na nič iné sa nemôžem.
  Hryzie si peru a mňa to aj po tých rokoch privádza do šialenstva. Vojde si rukou do vlasov, očividne nervózny zo stavu, do ktorého ma priviedol.
„Prepáč." vysloví a úprimne sa mi pozrie do očí.
  Znovu nesúhlasne zavrtím hlavou. Neviem, čo týmto vlastne chcem povedať. Je to však jediné, čo cítim, jediné, čo dokážem prejaviť. Netuším, či nesúhlasím s týmto všetkým, čo sa práve deje, alebo je to čisto moje zmätenie, ktoré sa mi nedarí zmenšovať.
  „Prepáč." zopakuje, tiež neschopný povedať niečo rozumné. Vidím však, ako mu je to všetko ľúto a ako moc zlomený vnútri je, rovnako ako ja.
  Sadnem si na obrubník, neschopná robiť nič iné. Celá sa trasiem, je mi zima a nedokážem dobre rozmýšľať.
  Sadne si vedľa mňa, vezme mi dlaň do svojich rúk a upokojujúco sa mi hrá s prstami. Vidím, že nezabudol, aký pokoj to vždy dokázalo vniesť do mojej duše kedykoľvek, keď som bola v úzkosti. Strasie sa od zimy, takže sa teraz trasieme obaja a snažíme sa nájsť teplo v prítomnosti toho druhého.

  Neviem, ako dlho tam sedíme. Za dlhú dobu však v mojej duši nastane nečakaný pokoj. Moja myseľ už nie je plná otázok, moje slzy sa trochu osušili a začínam byť schopná trochu jasnejšie uvažovať.
  Oprem si hlavu na jeho plece a zadívam sa na hviezdnu oblohu v diali pred nami. Cítim sa ako toľkokrát pred tým, keď sme tu takto sedeli ešte mladí a úplne v poriadku.
  Pustí moju dlaň a ochranársky ma objíme okolo pliec. V tichu počujem len cvrlikanie cvrčkov, no rozhodnem sa preťať ticho a prvý krát na neho po troch rokoch prehovoriť.
  „Kde si celú tú dobu bol?" spýtam sa a nadviažem s ním očný kontakt. V jeho očiach sa odzrkadľuje toľko emócií a snažím sa z nich vyčítať odpoveď, no žiadnu nenachádzam.
  Zostáva ticho. Neviem vlastne, čo som čakala. Nejaké vysvetlenie? Dôvod?
  Vymaním sa mu z náručia a vstávam. Chcem odísť, aj keď mi to trhá srdce. On mi to však nedovoľuje a drží na za ruku, snažiac sa ma zastaviť. Nakoniec sa mu to aj podarí.
  „Čo?" otočím sa na neho a zase ma v očiach pália slzy.

  Tentokrát je rad na ňom nesúhlasne zakrútiť hlavou. Zostávam bez odpovede. Nepoznám dôvody, nepoznám jeho myšlienky, pocity, emócie, ostatne tak, ako nikdy. Možno sa po tých rokoch naozaj nič nezmenilo.
  „Neplač." zašepká a možno si to nalhávam, no v jeho očiach sa tiež zalesknú odlesky emócií, ktoré mi trhajú srdce.
  „Ja som čakala. Plakala som každú noc pár mesiacov po tom, ako si zmizol. Nevedela som, kde si, čo sa deje. Ako idiot som sem chodila každý deň, dúfala som, že sa tu tá tvoja hlúpa osoba niekedy objaví! A ty mi ani nedáš odpovede? Ani mi nič nepovieš?" vyletím odrazu, kričiac posledné vety pod návalom všetkých emócií a hnevu, ktorý ma odrazu ovládol.
  On však zostáva ticho. Ako vždy.
  Mohla by som do neho kričať koľko chcem, jeho reakcie však vždy budú rovné bielej stene predo mnou.
  „Ešte raz sa pýtam, kde si bol?" teraz už znovu plačem, nechávam, nech vidí, ako mi ublížil. Ako ma zlomil, ako mi zlomil srdce.

  On však iba znovu prihlúplo zakrúti hlavou. Príde ku mne o krok bližšie a snaží sa ma znovu objať. Ja však odmietam. Nenechám ho dostať sa ku mne bližšie bez odpovedí.
  Jemu môj odpor však nevadí. Chytí mi tvár do dlaní a jemne mi palcami zotiera slzy z líc. Hľadím mu do očí a možno sa mi to len zdá, no tentokrát v nich chýba tá iskra ako kedysi. Nechám ho, nech mi utiera slzy a čakám. Na čokoľvek. Znovu.
  Jeho tvár sa postupne blíži a potom si oprie čelo o moje. Pripomenie mi to všetky tie chvíle ako pred tromi rokmi, plné toľkej intimity. Zavrie oči a ja urobím to isté. Nechám sa unášať vetrom a snažím sa znovu pochopiť celý svet okolo seba. Nič odrazu nedáva zmysel, jediné, čo viem, je, že už je znovu v mojom vesmíre a cítim sa tak živá, ako nikdy. Cítim na pokožke jeho dych a neodolám, po chvíli zase otvorím oči a skúmam jeho tvár zblízka.
  Aj po toľkej dobe si uvedomím, že je nádherný. Veľakrát som sa sama na sebe v mysli smiala, že používam toto prídavné meno na opísanie chlapca. Nie je to bežné, no je to pravda. Je nádherný, od jeho krásnych modrých očí, čo pripomínajú bezoblačnú oblohu, jeho jemné pehy, po krivku jeho pier keď sa usmeje. Nevidela som ho tak dlho. Chýbal mi.
  Akoby vycítil, že ho pozorujem, otvorí oči aj on a sleduje mňa. Pod jeho pohľadom sa cítim trochu nesvoja. Toľkokrát v minulosti som počula jeho komplimenty, no aj po troch rokoch mám pochybnosti. Čo ak som sa zmenila a už si nebude myslieť, že som taká krásna, za akú ma označoval?
  Keď sa zrakom zastaví na mojich perách, všetky pochybnosti však opadnú. Túžobne sa mi zahladí do očí, akoby čakal na povolenie.
  Po dobe, ktorá mi pripadá ako večnosť konečne zacítim jeho pery na mojich.
  Cítim sa, akoby som konečne dostala niečo, na čo som tak dlho čakala. Našla som ho a konečne som našla naspäť lásku, ktorú mi tak zničil pocit smútku a stratenosti. Cítila som sa, akoby zo mňa odrazu nejaká vyššia sila zobrala všetky starosti a bolesti, ktoré som vždy nosila so sebou na pleciach.

  Na tento moment som čakala viac ako tri roky.
  Keď sa od seba konečne odtrhneme, v jeho očiach už vidím iba lásku. Všetko akoby sa zdalo tak jednoduché, všetko už je v naprostom poriadku. Nepotrebujem dôvody, keď cítim všetky tie emócie, ktoré mi burcujú v tele.
  „Už neodídem." povie znovu a jemne sa mi obtrie o pery.

  3 roky sme sa nevideli.

  Každý deň som sa zastavila na mieste, kde sme sa stretli dúfajúc, že v jeden deň ho tam nájdem, s tým hlúpym úškrnom na tvári, ako vtedy. Možno som ani neverila, že sa to jedného dňa konečne stane.

  No teraz sme tu.

  A on už neodišiel.