20

Vocies

6. 7. 2017 — 9. 9. 2017

neviem.

  jediné, čo zostalo v jej rukách bola jej vlastná krv. stekala po jej zápästiach rovnako ako po jej lícach stekali slzy a jej doktori jej pomáhali stáť na nohách. ako sa to mohlo stať? neviem.

  ako som sa sem dostal? taktiež neviem. ako som sa však dostal do jej nemocničnej izby je pre mňa ešte zaujímavejšia a ťažšia otázka. 

  na veľa vecí si nepamätám. myslím, že to mohol byť šok z toho, čo som práve uvidel, mohol to byť iba môj prvotný dojem alebo sa stávam jedným z nich a moja myseľ so mnou už nespolupracuje tak dobre, ako to kedysi vedela. alebo to nevedela nikdy a ja som si to uvedomil až na tomto mieste? neviem. 

  v jej oceánsky modrých očiach by som ťažko hľadal útechu. už z diaľky v nich vidno ten zmätok. viem, na akom mieste som sa ocitol, viem, že to celé má pomôcť dostať ma znovu na nohy, no zrovna niečo takéto nie je jedna z vecí, akú by som čakal. 

  "už zasa?" spýtala sa. nie je mi jasné, či samej seba alebo niekoho iného v miestnosti. viem však, že odpovede sa jej celkom isto nedostalo, pretože jej oči boli znovu zaliate slzami.

  doktori ju pomaly dostávali von z jej nemocničnej izby niekam do neznáma. trúfal by som si povedať, že to bude mať niečo spoločné s rezmi na jej zápästiach. 

  "a ty s tým sklom. uvidíme sa." pozrela sa na mňa roztrasene medzi dverami, no hneď na to sa pousmiala cez slzy a ja som nechápal ani jednej minúte. 

  keď som sa však pozrel na moje ruky pokryté ranami, zistil som, že v ruke zvieram sklo a čo najdrsnejšie a najsilnejšie ako dokážem ho stískam. ako sa to sklo dostalo do mojich rúk? 

neviem.

vieš to?

  zase som sedel v tej miestnosti. už si celkom nespomínam, ako som sa sem dostal. sedím znovu v tej hroznej stoličke, ktorá hryzie na všetkých miestach, no je hrozné pohnúť sa, pretože potom to vyzerá divne a k tomu to začne hrýzť ešte viac. smrdí tu nejaká hrozná sviečka, ktorá sa mi odráža v očiach a ja mám chuť ju sfúknuť, no asi by to bolo nezdvorilé.

  "vieš, prečo si tu?" spýtala sa mladá pani predo mnou. mala na sebe biely doktorský plášť a červený rúž. 

  "poznáme sa?" spýtal som sa.

  "viac-menej viem všetko o tebe, no nie, nepoznáme sa." odpovedala pokojným hlasom a založila si ruky na hrudi. obranné gesto. potrebuje sa u mňa obraňovať?

  "tak prečo mi tykáte?"

  moja otázka ju zjavne trochu vyviedla z miery. "pretože tu tykám každému. aj ty mi môžeš tykať, aj tak som ti to chcela už prv ponúknuť." odpovedala a ja jej ponuku príjmem už iba kvôli tomu, aby som sa o tom nemusel viac rozprávať.

  "tak ako sa cítiš?" spýtala sa po chvíli.

  "prečo sa pýtaš? povedala si, že o mne vieš viac-menej všetko." odpovedal som a čakal som na jej reakciu. 

  "chcela by som to počuť od teba." 

  ach tie ich psychologické hry.

  "vieš to?" spýtam sa naspäť a dúfam, pevne dúfam že odpovie áno a konečne mi povie, čo sa to so mnou deje. 

  keď mi neodpovedá, zopakujem svoju otázku.

  "vieš to? lebo ja nie. neviem o sebe jedinú vec." postavím sa zo stoličky a rozhodnem sa konečne vypadnúť. z nohavíc mi vypadne kúsok skla, keď sa prudko postavím a spadne na zem pod stôl.