Už viac nechcem byť sama ✅

Kapitola 39

Srdce prestalo plniť svoju funkciu a zabudlo aj biť. Mala som pocit, že všetok kyslík v spálni sa vytratil. Hlas v mojej hlave ma prinútil roztrasenými prstami uchopiť mobil, a priložiť si ho k uchu.

„Caroline si tam?"

„Áno, " šepkala som.

„Prepáč mi to, že som sa neozvala, ale mali sme iné starosti a mobil som zobrala do rúk až dnes."

„Prejdi k veci. Čo je Jackovi? Žije?"

Bola som netrpezlivá a nevedela, čo čakať.

„Žije. Je v umelom spánku."

Môj mozog sa pokúšal spracovať jej slová. Žije, čo je základ.

„Prečo je v umelom spánku?"

„Zistil, že si tehotná. Nik okrem mňa to nevie. Keď som sa vrátila do izby, môj mobil bol na zemi a správa, čo si mi poslala fotku s bruškom, bola otvorená. Hneď som utekala do skrine, ale škatuľka tam už nebola. Išiel na letisko, keď sa mu to stalo. Nikomu nič nepovedal, len sadol do auta, a už ho nebolo. V jednej zákrute bola odstavená pokazená dodávka a v tej rýchlosti nemal šancu zabrániť tomu. Narazil do nej. Auto je už v šrote, a Jacka teraz udržiavajú v umelom spánku."

Mohla som počuť jej smútok a plač, ale ten strach, čo mi zaplavil vnútro sa opísať nedá. Nechcela som aby sa to dozvedel takto. Keď už to mal vedieť, povedala by som mu to ja. Teraz ma ničilo vlastné svedomie, že sa mu to stalo kvôli mne. Nemusel ležať v nemocnici keby nie som sebecká a nekonám zbrklo. Ale ktorá žena by sa zachovala inak? Asi žiadna.

„Julia a Matteo sú na prášky. Nevedia čo bude ďalej. Ich jediný syn bojuje o život. Doktori robili čo bolo v ich silách, aby ho zachránili. Teraz musí bojovať Jack, aby uvidel svoje dieťa."

„Všetko je to moja vina. Keby nie som tehotná alebo mu to poviem ako dospelá žena, všetko by bolo inak a neponáhľal by sa za mnou. Čo mám urobiť? To vedomie, že sa nemusí prebrať ma zabije."

Teraz som vedela, čo je skutočný strach. Človek, ktorého milujem a nosím pod srdcom jeho dieťa bojuje o život na druhom konci sveta.

„Lekári povedali, že to chce čas. Už to vyzerá lepšie, ako na začiatku. Musí bojovať kvôli vám. Nemohli sme ísť k nemu. Teda, ja vôbec. Julia je na liekoch, aby to lepšie zvládala, ale mám pocit, že to nepomáha. Matteo sa snaží byť nad vecou a tvári sa, že to zvláda, ale len ja som ho videla každú noc plakať."

„Zajtra prídem. Pôjdem ráno k lekárovi, aby mi dal injekciu, a hneď sadnem na lietadlo. Musím ho vidieť. Ak sa mu niečo stane, budem si to vyčítať do konca života. On sa musí prebrať." Naliehavosť v mojom hlase bola viac, než počuteľná.

„Volaj mi hneď, ako budeš niečo vedieť. Nepoviem nikomu, že prídeš. Nechám to na teba, aby si im to oznámila. Škoda, že sa stretneme za takýchto smutných udalostí, ale teším sa na teba."

„Určite sa ti ozvem. Teším sa na teba. Ahoj. "

Miesto inšpirácie na detskú izbu, som si rýchlo zabookovala hotel blízko nemocnice. Napísala som Nateovi, že si beriem "voľno" a keby sa niečo dialo má mi volať aj o polnoci. Ako som si balila veci do kufra, musela som plakať. Ak vďaka mojej chybe príde Kinderko o otca, nikdy by som si to neodpustila. Keby mu zdvihnem aspoň raz telefón od kedy sa pokúšal volať mi, nemusel byť v nemocnici a bojovať o život. Blbá zhoda náhod, že sa niekomu pokazila dodávka.

Desila som sa momentu, kedy ho uvidím. Stále neviem, či ma k nemu pustia. Musia.

Ďalšia vec, ktorá mi celú noc nedovolila späť, boli Jackovi rodičia. Viem si predstaviť, aký strach musia prežívať. Ich jediné dieťa leží v nemocnici, a nevedia, či sa preberie. Živo si viem predstaviť jeho otca, ako vravel, že tam mal ležať on, a nie Jack. Stále nevedia, že budú starými rodičmi. Neviem, či to dokážem, ukázať sa im na oči. Bola som v devätnástom týždni a Kinderko sa už nedalo zamaskovať.