Volajúci položil.
„ Pane Bože čo sa to deje? Aká pravda? O akej pravde to všetci hovoria? Kto mi to vlastne volal? Čo ak to bol Robin? Nie.. on by takto so mnou nehovoril. Mám tam ísť?“ povedala som a celá som sa začala znovu triasť.
Do večera zostávali zhruba 3 hodiny. Stále som premýšľala nad tým či tam mám ísť. „ Akú pravdu? Pravdu, o ktorej hovorila moja mama aj Robin? Pravdu o Liamovi? Chcem to naozaj vedieť? Bojím sa tam ísť no niečo mi hovorí, že by som to mala urobiť. Čo ma tam len môže čakať? Čo ak je to len Robinova hra, aby sa dostal k Harrymu? Zavolám mu.. nie.. nemôžem.. mám prísť predsa sama. Ak ide niekto po Harrym tak nie je správne to urobiť. Budem musieť konať sama.“ Ďalšiu hodinu som strávila premýšľaním či mám riskovať len kvôli niečomu čomu každý hovorí „pravda“. „Vedieť pravdu je už vlastne zbytočné. To mi už Liama nikdy nevráti. No aj napriek tomu chcem vedieť čo za pravdu to je. Jedine to mi môže pomôcť. Ak sa už konečne dozviem všetko, uvidím či má zmysel zabudnúť. Možno to už bude naposledy čo som tu živá a zdravá no chcem to vedieť. Veď predsa samotný Liam ma naučil, že sa občas oplatí riskovať aj keď pri tom môžeš stratiť veľa ľudí. Ja už nemám čo stratiť. Pôjdem tam.“
Vonku sa už začínalo pomaly stmievať. Strach ma nútil zostať doma a zabudnúť na telefonát od neznámej osoby no túžba vedieť pravdu bola oveľa silnejšia. Potichu som otvorila dvere skrine, vytiahla staré čierne nohavice, čierne tričko a pomerne hrubú takisto čiernu mikinu. Snažila som sa obliekať čo najtichšie, aby si mama nič nevšimla. Vedela som, že ak sa prezradím tak ma zastaví a zmení moje plány. Vošla som do kúpeľne a pozrela sa do zrkadla. Vlasy som mala rozstrapatené, oči uplakané- jednoducho, vyzerala som príšerne no na tom nezáležalo. Najmä teraz nie. Prehodila som si kapucňu na hlavu a vybrala sa smerom k dverám. Pomaly som sa zakrádala po schodoch dolu. Mama spokojne pozerala telku a nevnímala nič okolo seba. Zostávalo už len vybehnúť von bez toho, aby som ju prinútila otočiť sa. Urobila som maličký krôčik dopredu. Mama sa skvelo bavila a ani si nevšimla jemný vrzgot podlahy. Zhlboka som vydýchla a posunula sa ešte zopár krokov vpred. „ Stačí len prebehnúť. Ak to urobím rýchlo tak si ma ani len nevšimne.“ pomyslela som si a pripravila sa na rýchly únik z domu. Pevne som verila, že dvere nie sú zamknuté pretože to by znamenalo, že sa z tadeto len tak ľahko nedostanem.
„ Tak na tri.. raz, dva..“ rozbehla som sa k dverám čo najrýchlejšie. Schmatla som kľučku na dverách a lomcovala ňou. Samozrejme.. zavreté! To bol môj koniec. Mama sa samozrejme vzápätí otočila smerom k dverám a hneď ako ma zbadala sa postavila a mierila ku mne.
„ Ellie kam ideš takto večer?“ povedala a postavila sa k dverám tak, že som ich nemohla otvoriť.
„ Idem sa len prejsť. Nemôžem?“
„ Prestaň byť takáto. Dobre vieš, že nemám rada keď chodíš vonku sama a k tomu ešte večer.“
„ Mami nechcem sa hádať. Prosím ťa potrebujem ísť aspoň na chvíľku z tadeto preč. Už nevládzem byť zavretá medzi štyrmi stenami.“
„ Zlatko tak prečo niekedy neprídeš ku mne, aby sme spolu strávili aspoň chvíľu času ako normálna rodina?“
„ Mami my už dávno nie sme normálna rodina. Normálnou rodinou nie sme odvtedy keď ocko záhadne zmizol. Sama dobre vieš, že už odvtedy sa náš vzťah rapídne zmenil. Nikdy som nevedela čo sa vlastne stalo a ani si mi to nikdy nemienila povedať. Nežiadam od teba, aby si mi to povedala len ma nechaj trochu žiť. Nechaj ma dýchať a nenúť ma byť s tebou. Unavuje ma sa pozerať na teba ako na tú najmilujúcejšiu matku na svete.“
YOU ARE READING
Don't let him go, again!
FanfictionJej život by sa dal prirovnať k rozprávke.. No nie každá rozprávka sa musí končiť šťastne.. či áno? Čo má znamenať jeho návrat? Čo všetko bolo klamstvo? Jej život tvoria klamstvá a hlúpe ilúzie... no dokedy?
