Don't let him go, again!

Don't let him go, again! 55.

Niall poriadne dupol na plyn. Liamovi som naznačil, aby sa ku mne nahol. Najskôr na mňa nechápavo hľadel na nakoniec urobil to čo som chcel.
„ Čo sa mu stalo?"
„ Keď som si bol po veci ja, stretol sa s Danielle. Verím, že ti viac vysvetľovať nemusím."
Pokrútil som hlavou a zapozeral sa von oknom. Celý Londýn pohltila tma.
„ Niall prosím ťa spomaľ. Chceš nás zabiť skôr ako nás zabije Robin?" opýtal sa ho Liam. Toľký strach v jeho očiach som ešte nikdy nevidel.
„ Daj mi pokoj Liam. Nemám náladu s tebou hovoriť. Ani s nikým iným."
Liam sa na mňa utrápene pozrel s otázkou „ Čo budeme robiť?" v očiach. Pokrčil som plecami, no predsa som len niečo vyskúšal.
„ Niall, sám si povedal, že osobné problémy nebudeme do prípadu pchať. Tak čo je to s tebou?"
„ Harry.. ja viem, máš pravdu, ale .."
„ Žiadne ale. Okamžite spomaľ. Takýmto štýlom nás zabiješ rovno ty."
Niall pre zmenu prudko zabrzdil.
„ Harry môžeš to prosím ťa došoférovať ty?" opýtal sa ma.
„ Jasné," povedal som a vystúpil.
Obišiel som auto a s Niallom sme si vymenili miesta. Šliapol som na plyn, no stále som išiel povolenou rýchlosťou. Po pár minútach som spokojne parkoval Niallov Range Rover pred Robinovým domovom. Všetci sme naraz vystúpili, zobrali si tašky a kráčali dnu. Muž pri bráne nás už len rovno pustil. Kľúče od auta som podal Niallovi a s pohľadom upretým do zeme kráčal do našich izieb.
„ Dobre, že vás vidím páni. Poďte na večeru. Je hotová," povedala nám Perrie a jemne no ironicky sa pousmiala.
„ Hneď prídeme, len si povybaľujeme veci," odpovedal Liam keďže Niall mal ešte stále mizernú náladu a venoval jej úsmev. Odkráčala preč a my sme si opäť vydýchli. Niall zrýchlil chôdzu, aby sa čo najrýchlejšie dostal do izieb nám pridelených. Vošli sme za nim a zabuchol dvere. Na posteliach spokojne sedel Zayn a Louis a o niečom sa bavili, no keď uvideli Nialla, ich rozhovor okamžite prerušili. Niall hodil svoju tašku na zem a rozopol si sako.
„ Chalani hovorím vám, že tá Perrie mi nie je ani trošičku sympatická. Bude ťažké získať si jej dôveru."
„ Niall nemusíš sa báť, hneď zajtra sa s ňou porozprávam," skočil mu do reči Zayn a pousmial sa.
„ Nie.. Zayn.. nemôžeme čakať do zajtra.. porozprávaš sa s ňou ešte dnes. Práve nás volala na večeru. Ak to bude možné, pôjdeš k nej hneď po večeri a zistíš o nej všetko čo sa len dá."
„ Ako chceš.. ale čo ak pôjde s Robinom?"
„ Tak si niečo vymyslíš, aby išla s tebou! Keď to bude možné, ja sám sa pokúsim Robina nejako zabaviť. Ale dnes večer sa dostaneš k Perrie!"
Zayn nemo prikývol.
„ Teraz ideme na večeru a potom sa rozdelíme do izieb. Alebo viete čo? Urobíme to rovno hneď."
„ Louis a Harry, vy budete spolu. A ja, Zayn a Liam budeme v tejto izbe, čiže logicky tá druhá je vaša. Nejaké otázky? Ak nie tak poďte."
Niall otvoril dvere a vyrazil smerom do priestrannej jedálne. Netuším ako to Niall robí, ale miesta vedľa Perrie boli akurát voľné. Zayn pochopil, že je to jeho príležitosť a preto tam aj odkráčal. My sme si posadali hneď vedľa neho. Akonáhle sme sa posadili, začali nosiť jedlo na stôl. Niallove zreničky sa rozšírili a začal sa usmievať ako idiot. Ani sa mu nečudujem. Jedlo vyzeralo naozaj božsky a od rána sme nič nejedli. Niall sa s radosťou pustil do jedenia narozdiel od Zayna, ktorý od začiatku niečo hučal do Perrie, ktorá sa prekvapivo smiala. Úprimný úsmev na jej tvári som ešte zatiaľ nikdy nevidel.

Z pohľadu Zayna:
„ Môžem si prisadnúť?" opýtal som sa Perrie a s úsmevom čakal na odpoveď.
„ Samozrejme. Nevidím dôvod prečo by si si nemohla prisadnúť."
Jej arogancia ma občas naozaj rozčuľovala, ale aj napriek tomu som sa snažil byť vážny a milý. Jedlo začali nosiť na stôl a Perrie sa ihneď vrhla po šaláte. Nedokázal som z nej odtrhnúť oči. Svoj pohľad zabodla do mňa a nechápavo sa na mňa pozrela: „ Čo tak na mňa hladíš?"
„ Nič, prepáč.. len som sa nad niečím zamyslela."
„ Veď preto.. ako sa to vlastne voláš?"
„ Veronica."
„ Pekné meno."
„ Vďaka."
„ Ty nebudeš jesť?"
„ Ou.. jasné.. budem," povedal som a takisto siahol po šaláte, ktorý si naložila aj ona.
„ Povedz mi niečo o sebe, Veronica."
„ A čo také by si chcela vedieť?"
„ Neviem.. hocičo.. si zvláštna.. niečo ma na tebe láka.."
„ Ehm.. na mne?" opýtal som sa so smiechom.
„ Nesmej sa. Áno na tebe. Niečo na tebe mi príde naozaj úžasné.."
„ Ty odkedy pokukuješ po ženách?"
„ Keby si žila pod jednou strechou s Robinom tak si všímaš naozaj hocikoho."
„ Veď pokiaľ viem tak ty a Robin sa k sebe máte."
„ To je síce možné, ale je až príliš starý. Dôvod prečo som s nim je snáď jasný. Má poriadnu kopu peňazí, ktorú rád míňa.. najmä na mňa. Možno práve preto znášam všetky jeho požiadavky."
„ Čiže tebe ide len o peniaze?"
„ Nie.. teda nepovedala by som to tak. Ale vieš.. Robin by mi mohol byť otcom."
„ No tak to teda mohol," povedal som a pohľad upriamil naňho. Perrie ma pod stolom štuchla do rebra, aby ma prinútila sa na ňu opäť pozrieť.
„ Veronica prosím ťa buď nenápadnejšia. Ešte si Robin začne niečo myslieť. Vieš, neznáša, keď sa okolo mňa motá veľa ľudí. Je mnou posadnutý.. nerozumiem prečo."
„ Možno preto, že ako žena si veľmi príťažlivá... teda.. akoo.. pre chlapov určite. A Robin je typ chlapa, ktorý si vyhľadáva len pekné ženy. Takže sa mu nečudujem, že je na tebe závislý."
„ V tom prípade má asi slabosť práve na blondíny. Vidíš to dievča čo sedí presne oproti mne?"
„ Áno."
„ To je Jade. Ja nim posadnutá. Urobila by hocičo len, aby mu vyhovela. A tie dievčatá vedľa nej sú Leigh-Anne a Jesy. Jesy Robinovi slúži skôr len na prácu. Ako nechcem tým povedať, že by sa s ňou ešte v živote nevyspal. A Leigh-Anne tak tá.. je na tom podobne ako Jade. No netúži po Robinovi až tak ako Jade. Jej skôr ide o tie peniaze, ktoré nám Robin pravidelne dáva."
„ Aha.. a ty?"
„ Čo ja?"
„ Čo ty a Robin?"
„ Robin ma využíva na všetko, ale najradšej je, keď som v jeho blízkosti. Ak by mohol tak so mnou spáva každý deň, ale tým by riskoval, že príde o Leigh-Anne a Jade. A to si zatiaľ nemôže dovoliť."
„ Perrie môžem sa niečo opýtať?"
„ Áno."
„ Myslíš, že bude Robin chcieť niečo aj odo mňa?"
„ Určite. Keď si všimneš to akým štýlom sa na teba pozerá, tak je jasné, že ťa chce pretiahnuť."
Zdesene som sa na ňu pozrel a sťažka preglgol.
„ Čo je s tebou?"
„ Ale nič.. a myslíš, že sa ho dá nejako odmietnuť?"
„ Robina ešte nikto nikdy neodmietol. Takže ti neviem povedať."
„ Škoda.."
„ Náhodou sex s nim je občas zážitok. Nemusíš sa báť. A aj keby ťa chcel pretiahnuť, tak sa neboj.. tak skoro to ešte nebude."
„ Tak to si ma teda vôbec neupokojila."
Opäť sa zasmiala a konečne sa pustila do toho šalátu.
„ No konečne mi povedz aj niečo o sebe. O mne vieš už toho celkom dosť."
„ Oukej.. no môžem sa opýtať ešte niečo?"
„ No čo?"
„ Je možnosť, aby sa z nás stali kamarátky?"
„ Nie.. prepáč, ale kamarátky z nás nebudú. Aj Jade, Jesy a Leigh-Anne sú len moje kolegyne. Ale nie kamarátky. Nerada si púšťam k telu osoby, ktoré mi nie sú sympatické. Tým nechcem povedať, že mi nie si sympatická, ale je to môj zvyk."
„ Aha.. vieš.. na prvý pohľad sa zdáš dosť arogantná.. prečo tak chceš pôsobiť, keď v skutočnosti si úplne iná?"
„ Ak by si tu pracovala tak dlho ako ja tak by si pochopila, že tvoja pravá tvár ti je nanič. Dávaj si pozor Veronica. Vidím veci, ktoré iní ľahko prehliadnu. Neverím ani jednému z vás," povedala, postavila sa a odkráčala. Oprel som sa a sledoval ju naozaj pozorne. Niečo na nej bolo predsa len zvláštne.. niečo ma k nej ťahalo. Ťahalo ma to k tomu, aby som sa o nej dozvedel oveľa viac. Ale Niall má pravdu.. je pre nás nebezpečná...

Po večeri sme všetci zaliezli do svojich izieb a konečne sa pripravili na spánok, ktorý som už naozaj nutne potreboval.
„ Zayn, tak čo si zistil o tej našej kráske?"
„ Mal si pravdu Niall. Je nebezpečná. Ani jednému z nás neverí. Je naozaj zvláštna, ale musím o nej zistiť niečo viac. Aj keby som mal riskovať to, že príde na to kým som."
„ Zayn.. počkať ty ju poznáš?"
„ Nie.. aj keď som tu bol, nestretával som sa s ňou. Vedel som, že tu pracuje, ale nikdy som ju tu nevidel. V živote som s ňou nehovoril."
„ Ale ak hovoríš, že tu už bola, tak ona ťa pozná áno?"
„ Určite.."
„ Zayn.. musíš si dávať veľký pozor. Ak sa ona niečo dozvie.. ju neumlčíme."
„ Ja to viem Niall... ja to viem.."

*Na druhý deň ráno*
Z pohľadu Liama:
Zobudil som sa na niekoho klopanie. Aj keď nerád, ale vyliezol som z teplej postele a otvoril dvere ledva rozpoznajúc osobu, ktorá stála predo mnou.
„ Dobré ráno.. poďte na raňajky."
„ Áno.."
„ A povedzte to aj ostatným. Nebudem strácať čas budením všetkých."
„ Poviem.." povedal som a ešte raz si zívol.
Perrie odkráčala krútiac hlavou. Vyšiel som von a zaklopal na dvere Harryho a Tomma. Po pár minútach sa k dverám dotrepal rozospatý Harry a nechápavo na mňa hľadel.
„ Poďte na raňajky. Už na nás čakajú."
Nemo prikývol a zabuchol mi dvere pred nosom. Vrátil som sa naspäť do izby k Zaynovi a Niallovi a každého z nich zobudil. Keď Niall začul slovo raňajky okamžite stál na nohách a bol čulý ako nikdy predtým. Zaynovi to trvalo o čosi dlhšie, no po 10 minútach sa mu konečne podarilo vstať. Opäť sme sa obliekli do vecí, ktoré nám pripravila Lou ešte na stanici a keď sme boli hotoví tak sme zišli do jedálne kde sa už opäť čakalo len na nás. Rýchlo sme sa usadili tam kde včera, no len s jediným rozdielom. Stolička, na ktorej predtým sedela Perrie bola teraz prázdna. Zayn ju začal hľadať po celej jedálni, no keď uvidel, že ani Robin tu nie je, všetko mu došlo a konečne sa začal venovať jedlu, ktoré nám medzi tým priniesli. Niall sa s chuťou napchával. No ja som nemohol. Keď som si spomenul na to, že budem musieť strážiť Anne tak som strácal chuť do jedla. Anne si nikdy nedá pokoj s tým, aby mi nepripomínala dôvod prečo som k nim tej noci prišiel. Nikdy mi neodpustí to, že som ublížil Ellie.. ach.. tak neskutočne mi chýba.. najmä odkedy viem, že ma stále miluje. Kto vie čo robí.. ako sa má.. Prisahám, že ak sa mi naskytne aj tá najmenšia príležitosť sa s ňou stretnúť, nezaváham a urobím to. Nech budem riskovať čokoľvek. No nie.. tentokrát už nemôžem urobiť až takú hlúposť.. ešte nakoniec vystavím nebezpečenstvu aj ju, aj všetkých.
„ Leeroy čo je to s tebou?" opýtal sa ma Louis a zabodol do mňa svoj pohľad.
„ Nie som hladný."
„ Nad čím toľko neustále premýšľaš?"
„ Ty dobre vieš nad čím toľko premýšľam. Prosím ťa povedz Niallovi, že idem do izby a keď sa konečne dopchá tak, že môžeme ísť," povedal som a odsunul stoličku tak, aby som sa mohol postaviť a opustiť miestnosť plnú ľudí, ktorí nás každú chvíľu môžu odhaliť. Hlavu som sklopil a pohľad zaboril do zeme. Kráčal som pomerne rýchlo až do momentu, keď som na chodbe stretol Robina v spoločnosti Perrie. Ani trochu to nevyzeralo tak, že by Perrie pripadal nechutný. Spokojne ho ďalej objímala a bozkávala aj keď som bol nablízku. Nenápadne som sa kolo nich prešmykol a snažil sa nenápadne zdrhnúť.
„ Hej ty.. Leeroy.. nie si hladný?" opýtal sa ma Robin a nachvíľu sa prestal venovať Perrie, ktorá okamžite zvážnela.
„ Nie pane.. ďakujem.. ale nemám hlad. Ak dovolíte.. pôjdem do izby."
„ Jasné.. no Leeroy.. prosím ťa.. musíš sa o seba starať, aby si bol dosť silný na to čo Harvey chystá."
„ To sa nemusíte báť. Som pripravený na všetko čo nás čaká."
„ Som rád. Tak teda choď do izby. Vidíme sa neskôr."
Nemo som prikývol a venoval mu umelý úsmev. Následne na to som pomaly kráčal ďalej. Keď som za chrbtom počul opäť smiech Perrie bolo mi jasné čo sa tam deje. Ničomu som nerozumel. A najmä nie Perrieinej hre. Po pár minútach sa mi konečne podarilo nájsť izby, v ktorých sme „bývali". Zatvoril som za sebou dvere a zvalil sa na posteľ.
„ Bože môj Ellie. Neskutočne by som si želal opäť ťa držať v náručí a môcť ťa pobozkať. Ale ty k svojej mame prísť nemôžeš.. zakázali ti to.. asi aj kvôli tomu, že tam budem práve ja," pomyslel som si a tvár si zakryl dlaňami. Pretrel som si oči a pretočil sa nabok. Stále som nehybne ležal a premýšľal nad tým aké to kedysi bolo. Aké to bolo, keď som mal Ellie neustále pri sebe. Keď som ju mohol držať pevne v náručí a nemusel som sa ničoho báť. Nemusel som sa báť, že sa niečo dozvie alebo že o ňu jednoducho prídem. A teraz? Aj keď viem, že ma ľúbi, je mi to nanič. Už nebude moja.. Už nikdy nebudem môcť povedať, že patrí len mne.
Po pol hodine sa dvere na izbe rozleteli. V nich stál Niall a s radosťou v očiach sa na mňa pozeral.
„ Môžeme ísť?" opýtal sa a ja som len prikývol.
Postavil som sa a zobral si len to najpotrebnejšie. Dvere som zamkol a Niallovi dal kľúč.
„ Škoda, že si sa nenajedol. Bolo to výborné. Keby som mohol tak sa ešte vrátim a dám si niečo."
„ To mi je jasné Harvey."
Len sa zasmial a kráčal ďalej.
„ Robin, dobre, že vás vidím. Idem Liama odviezť na miesto kde sa začína naša práca. Ak dovolíte, Liam tu nebude chodiť často, ale nemusíte sa obávať, neulieva sa, ale ako jediný si už plní úlohu, ktorú som mu zadal."
„ Môžem vedieť o akú úlohu ide?"
„ Ak dovolíte, teraz ho odveziem a keď sa vrátim okamžite za vami prídem a presne vám to poviem Robin. Viete, Liam nesmie strácať čas."
„ Samozrejme, tak v tom prípade, potom len zaklopte. Ja poviem Mikeovi nech vás pustí. Keby som tu náhodou nebol, nemusíte sa báť, Mike vám to vopred oznámi."
„ Tak teda do skorého videnia," pozdravil ho Niall a ťahal ma von.
Neochotne som kráčal za nim a na každého kto išiel okolo sa „usmieval". Odomkol svoj Range Rover a nastúpil. Urobil som to isté, no s menším nadšením ako bolo to jeho po výdatných raňajkách, ktoré počas celej cesty ospevoval nechápajúc ako som jednoducho pri pohľade na to nebol hladný. Cesta k Anne trvala jeho pomalým tempom minimálne pol hodinu. Napokon konečne zabrzdil pred jej domom a milo sa na mňa usmial.
„ Mám isť s tebou?"
„ Nie netreba, vďaka."
„ Keby niečo tak mi volaj."
„ Jasné."
„ Liam prestaň sa takto tváriť. Nezabúdaj, že Anne nestrážiš len kvôli nej, ale aj kvôli Ellie."
„ Ja viem."
„ No tak sa vzchop a bojuj!"
„ Dobre.. ahoj."
Vystúpil som, zabuchol dvere a s hlbokým nádychom sa zapozeral na dom, pred ktorým som stál úplne rovnako pred 2 rokmi. Hlavou mi prebehla veta, ktorú mi pred malou chvíľou povedal Niall.
„ Robím to aj kvôli Ellie."
S myšlienkou na to som sa odhodlal prísť k dverám a zazvoniť. Všetko mi to pripomínalo scénu spred 2 rokov. Po prvýkrát som so strachom stláčal zvonček na tomto dome. Anne po chvíli opatrne otvorila dvere a vpustila ma dnu. Nevenovala mi ani ten najmenší pohľad.
„ Ahoj, Anne," pozdravil som a jemne sa pousmial.
„ Ahoj."
„ Tak teda.. kde môžem byť?"
„ Kde chceš. Ja idem do svojej izby. Ak by si niečo potreboval vieš kde ma hľadať."
„ Ďakujem."
„ Neďakuj. Ak by to bolo len na mne, môžeš si byť istý, že by som ťa nepustila do tohto domu. Si posledná osoba, ktorá by sa tu mala vracať," povedala a otočila sa mi chrbtom.
„ Anne nemusíš mi neustále pripomínať to čo sa stalo pred 2 rokmi."
S nenávisťou v očiach sa na mňa pozrela a potom odkráčala po schodoch hore do svojej izby. Celý čas som ju sledoval. Potom som sa posadil na gauč a chvíľu ešte nad všetkým premýšľal.
Netušil som čo tu budem robiť až do večera. Rozvalil som sa na gauč a zapol telku. Prepínal som až dokým som to nevzdal a nevypol ju. Znudene som sa posadil a tvár si chytil do dlaní. Pretrel som si oči a zhlboka sa nadýchol. Po chvíli mi niečo zišlo na um. Rýchlo som sa postavil a pribehol ku schodom. Opatrne som kráčal hore berúc schody po dvoch. Dúfal som, že ma Anne nebude počuť a ja sa nenápadne prešmyknem do Ellieinej izby. Zatiaľ všetko vychádzalo podľa môjho skromného plánu. Pomaly som kráčal po dlhej chodbe. Ellieina izba bola samozrejme až na úplnom konci. Ucho som priložil k izbe jej mamy, a keď som si bol istý tým, že ma ani trochu nevníma, už rýchlejšie som prešiel do jej izby. S nádychom som stlačil kľučku a potiahol ju. Dvere povolili a ja som ich konečne mohol otvoriť.
„ Nič sa tu nezmenilo," pomyslel som si a jemne sa pousmial.
Ešte raz som sa poobzeral okolo seba a následne na to vstúpil dnu a zavrel za sebou dvere. Opatrne som pristúpil k posteli, ktorá si toho pamätala naozaj početne. Pri každej jednej spomienke na noci strávené s Ellie som sa opäť len pousmial. Sadol som si na posteľ a natiahol sa za fotkou na jej nočnom stolíku.  
Bola nádherná. Ten úsmev na fotke je úplne rovnaký ako bol úsmev kedy mi kedysi venovala každý deň. Prstami som prešiel po fotke a opäť sa usmial. Potom som si ju privinul k perám a vtlačil na ňu jemný bozk. Fotku som opäť položil na svoje miesto a z vrecka vybral mobil. Pevne som ho zvieral v ruke až do momentu, keď som sa rozhodol urobiť vec, ktorú snáď nikdy ľutovať nebudem. Už vopred som sa bál odpovede.