Secret Love

-8-

„Kedy si prišla domov?" ráno pri raňajkách sa ma opýtal Tom.

Unavene som na neho uprela svoje oči, ale neodpovedala som mu. Nemala som na to silu a ani náladu. Navyše som sa ani nechcela s ním rozprávať, nechcela som sa rozprávať s nikým. Chcela som sa len uzavrieť v mojej malej bublinke, rozplakať sa a zabudnúť na všetko a všetkých. Nezvládala som to už.

„Nerozprávame sa?" povzdychol si a sadol vedľa na stoličku. Chalani na nás pozerali, ale do debaty sa nezapájali. Veď načo aj? Medzi tým, ako sa Tom urážal som si do misky nasypala cereálie, zaliala ich mliekom a sadla si aj s lyžičkou k stolu.

„Candy sakra takto to ďalej ísť nemôže." Vybuchol na mňa Tom.

„Čo konkrétne máš teraz na mysli?" Vydýchla som prebytočný vzduch a zamyslela som sa, čo ešte si dám na raňajky.

Zrazu som spoza seba začula kroky a chvíľu na to niekto dopadol na stoličku priamo oproti mňa. Zdvihla som svoj pohľad k osobe a lyžička, ktorú som držala v ruke s cingotom dopadla do misky.

„Čo tu robí?" zachrípela som.

„Spal tu." Nechápavo na mňa kukol brat. Nechápal čo sa zrazu deje. Popravde som to nechápala ani ja.

„Okej." Usmiala som sa. Nechcela som mu ukázať aká zlomená som.

Mala som pocit, že všetko sa zrazu rúca. Chcelo sa mi plakať. Skutočne som od toho nemala ďaleko. Cítila som ako mi bije srdce, trasú sa mi ruky a do oči sa mi tlačia slzy. No ak napriek tomu som sa otočila k Louisovi a nahodila veselú tvár.

Tváriť sa, že som v poriadku mi vždy išlo, teda aspoň pred bratom. Bolo to smutné ako málo ma poznal, no boli chvíle, kedy som za to bola vďačná.

„Louis, ako sa má priateľka?" veselo som sa na neho usmievala.

„Dobre sa má." Neisto na mňa pozeral. Nevedel, čo má v najbližších chvíľach odo mňa čakať. Popravde... to som nevedela ani ja sama. Nevedela som kam až som schopná zájsť.

„To je fajn. Ako dlho ste spolu?" pýtala som sa ďalej.

„Pol roka." Usmial sa. Určite myslel na ňu. Fuj....

„A povedz mi, aj ju biješ?" ironicky som na neho pozrela. Chalani zbystrili pretože ani oni nevedeli o čo ide.

Doposiaľ to nevedel nikto. A keby sa tu neobjaví, ostalo by to tak. Bohužiaľ. V podstate si za to môže sám.

„N-nie." Vykoktal môj ex a neisto na mňa pozeral. Bál sa toho, čo príde.

„Nie? To je veľmi zaujímavé." ironicky som sa zasmiala. Bolo mi z neho zle.

„Vysvetlí mi niekto o čom je reč? Candy prečo mu kladieš takéto otázky? A o akom bití hovoríš?" zrazu sa pripomenul Tom.

„Asi nie je potreba nič vysvetľovať. Stačí, že Louis vie o čom hovorím." Pousmiala som sa na brata.

Vzala som svoju kávu a vyšla z kuchyne. Zamierila som ku schodom, ktoré som takmer vybehla a zavrela sa až v izbe. Svoj mobil som napojila na reproduktor a pustila pesničky. Sadla som si na posteľ a zahľadela sa na fotky, ktoré viseli na nástenke. Bola som na nich s bratom, s jeho kamarátmi, ale aj s Louisom. Zrazu mi z toho všetkého prišlo zle a ja som sa rozbehla do kúpeľne. Zastavila som až pred WC, kde som si kľakla na zem a začala som vracať.

Z môjho zlého sna má vytrhlo až klopanie na dvere. Bez vyzvania sa otvorili a osoba za nimi vstúpila dnu.

„Zlý sen pokračuje." Pomyslela som si. Presunula som sa k umývadlu, kde som si opláchla tvár a následne si umyla zuby. Cez zrkadlo som sa zahľadela na osobu stojacú za mnou. Čakala som kým niečo povie, ale akosi nič neprichádzalo. Bol ticho rovnako ako aj ja. Ja som však nemala čo hovoriť. To bol dôvod môjho mlčania. No dôvod mlčania toho jeho mi známy nebol.

„Niečo aj povieš alebo má budeš len sledovať?" Cez zrkadlo som na neho pretočila očami.