Rande mimo civilizáciu

Lúčim sa, inak povedané THE END

10:03

Stála som pred zrkadlom a pripravovala som sa na odchod domov. Na očiach som mala jemný nános zlatohnedých odtieňov, ktoré pretínala čierna linka. Cítila som aj jemný tlak maskary na mojich riasach. Na perách som mala bordový rúž, čo zvýraznilo moju stále bledú pokožku. A ani make-up jej nepomohol. Ale vyzerala som omnoho lepšie než predtým. Konečne som sama sebe voňala a čisté vlasy sa mi v jemných kučerách vlnili až po lopatky. Zdobili ma modré šaty, obľúbené strieborné balerínky a strieborný náhrdelník. Keď som sa tak na seba dívala, musela som premýšľať.

Kedy sa s ním znova stretnem? Ja viem, že toho mal veľa, ale bola som v nemocnici, tak prečo ma neprišiel pozrieť? Klamal mi? Teda o tom, že ma ľúbi? Nie, vedela som, že nie. Ale... čo ak sa ku mne na verejnosti nebude chcieť priznať? Nie som žiadna modelka ani nič podobné. Bolo mi do plaču, ale keď si so mnou Serena dala tú prácu, tak ju nesklamem.        

Vyšla som zo svojej izby a s rodinou za sebou som sa presúvala dole do hlavnej haly, kde sa nachádzal východ. Konečne sa výťah zastavil a my sme sa ocitli vo veľkej, ale nie až tak ľuďmi preplnenej hlavne hale. Poobzerala som sa dookola a zrak mi padol na sklenené dvere na druhej strane. Vchádzal do nich môj dokonalý princ. Znehybnela som, možno len o dva kroky som sa posunula vpred. Aj on si svojimi nádhernými očami prezrel halu a pohľad mu zastal na mne. Vedela som, že sme obaja pod drobnohľadom. Tak čo bude ďalej? Objímeme sa ako starí priatelia? Pozdravíme sa? Nebola som schopná urobiť ani len krok ďalej. Luke s tým také problémy nemal. Usmial sa na mňa tým dokonalým úsmevom a išiel neomylne ku mne. Keďže moje bunky naňho reagujú ako na magnet, tak som sa pomaly pohla aj ja. Neviem, čo som čakala, ale toto bolo lepšie, než všetky očakávania. Privinul si ma k sebe, mierne ma podvihol a láskyplne ma pred celou sálou pobozkal. Ešteže ma držal, lebo toto by moje nohy neustáli. Bolo mi tak srdečne jedno, kto všetko sa na nás pozerá, kto si čo šušká, alebo kto si nás fotí. Bolo mi jedno aj to, že za mnou sú rodičia a pravdepodobne môj verejný výstup tak celkom neschvaľujú. Ale bolo mi to všetko jedno. V tej sekunde pre mňa existoval jedine on. Neochotne sme sa od seba odtrhli. „Už som ti povedal, aká si nádherná?“

„Dvadsaťštyri ráz. Ani ty nevyzeráš najhoršie.“ Ešte ma letmo pobozkal na čelo, ale už sme museli čeliť výzve. Mojim rodičom.

„Mami, oci, Serena, toto je...“ nedokončila som vetu, lebo Serena odpadla. Rodičia ju hneď išli ratovať a ja som sa rehotala. Hm, asi si na Luka ešte bude musieť zvykať. Zatiaľ, čo sa sestrička preberala, ja som sa ovinula okolo svojej lásky, ktorú som tak stroho odmietala (ja som bola ale idiot!) a zahľadela som sa do tých nádherných očí, ktoré ma tak hypnotizovali.

„Milujem ťa,“ šepol.

„Ja teba viac,“ rovnako potichu som šepla.

„Nehádaj sa, vieš dobre, že ja teba najviac.“

Ach, kto by si bol pomyslel, že takto nádherne ukončím svoj denník?

                       The End

PS od autorky: Ďakujem všetkým, ktorí moju prvú publikovanú prácu čítali. Ani neviete, aká som Vám za to vďačná. Chcela by som samozrejme písať ďalej, dúfam teda, že Vás moje ďalšie práce nesklamú. Ak by ste mali špeciálne želanie či nápad, o kom by mal byť môj ďalší príbeh, pokojne sa ozvite, komentujte. ;) Nové nápady vždy treba. 

 S pozdravmi a vďakou.................... Majka (autorka)