Rande mimo civilizáciu

Preklínam záchranné člny

20:46

Na dvere izby mi zaklopala Serena a ja som v tej chvíli vedela, že to bude prúser.

23:09

Prisahám, že Serenu raz rozkrájam ako obetu bohom a ešte im aj budem ďakovať, že ma jej zbavili. A venujem ju nejakému bohovi pomsty. Žeby Nemesis? No to je jedno! Začalo to jednou otravnou vetou.

„Prosíííím, Miranda! Ak mi ho pomôžeš nájsť, už prestanem jeho hudbu počúvať na maxime, nebudem o ňom veľa rozprávať a budem skvelá staršia sestra! Len poď so mnou!“ škriekala mi tá ohava do uší, kým som neprisvedčila. Dúfala som, že to dodrží. Ktovie. Prská tu tá slaná voda. Neviem prečo, ale denník s perom som si zastrčila do vrecka mikiny. A mobil nie. Ja som iná krava! Z hodiniek, ktoré mám stále na ruke som zistila, že bolo krátko po pol desiatej. S nevôľou som nasledovala Serenu.

„Ako ti to vlastne ide s Tommym?“ spýtala som sa po chvíli, čo sme hore-dole chodili po lodi. Serena sa tajomne usmiala a potom si nahlas vzdychla. Priam zaľúbene.

„Skvele. Je milý, pozorný a ako sa zdá, tak aj verný. A okrem iného je to neskutočný fešák! Lepšieho by som si ani nemohla želať! A vyzerá to tak, že medzi tebou a Nickom tiež preskočila iskrička.“ Ja som mierne sklamane pokrútila hlavou. „No, vieš,“ začala som, „sprvu vyzeral byť ideálny, ale po dnešku.. Mám pocit, akoby to, že sme spolu, nikam neviedlo. Nemáme sa o čom rozprávať a úprimne – myslela som si, že ma to má ku chalanovi ťahať ako magnet, ale to bolo skôr blbé pobláznenie.“ Serena s vážnou tvárou prikývla.

„Vieš čo? Rozdelíme sa. Ty pôjdeš tamtým smerom a ja tamtým. Keby niečo, zavolaj mi!“ A už bežala. Ona na vážne rozhovory nikdy nebola. V tom som si spomenula, že nemám mobil. „Serena, ja...“ Bolo zbytočné kričať, lebo tá už dávno bežala naháňať sa za manekýnom. Bez života som prechádzala po výletnej lodi. Oprela som sa o zábradlie a pozorovala vlnky, ktoré si hravo hrkútali tajomstvá oceánu. Cítila som sa však, akoby ma niekto sledoval. Ja mám divné pocity. Obzrela som sa dookola a v rohu pri schodoch stála v tieni tmavá postava. Na malú chvíľu som sa preľakla.

„Krásne more, čo? A ja nemám ani päť minút, aby som si ten pohľad vychutnal.“ zahlaholila tá postava v tieni hrubým chrapľavým, ale aj tak príjemným hlasom. Opieral sa o schodište celkom nenútene a ležérne. „Teraz tých päť minút máš.“ pípla som potichu. On sa mierne uškrnul (nechápem, ako som to v tej tme zistila).

„Nemám. A v tom je ten problém.“ Postava vystúpila z tmy a ja som v nej spoznala moju nočnú moru číslo 2.

„Snáď si nemyslíš, že si taký žiadaný, aby si nemohol ísť na denné svetlo bez sprievodu fotografov a fanúšikov.“ Luke pokrútil hlavou. Akoby som nerozumela banálnej veci. Štvalo ma to. Priblížil sa ku mne a vychutnával si moju neistotu. „Je to, akoby by boli všade.“ povedal o čosi tichšie. Ja som vyprskla smiechom. „Paranoja.“ chechtala som sa ďalej. On sa nútene pousmial. Opäť sa zahľadel na more a ja som ho ticho sledovala. „Kiežby,“ dodal. „Ako sa voláš?“ Zahľadel sa mi do očí. Uhla som pohľadom a odvetila: „Miranda  Nelsonová.“ Už chcel niečo povedať, keď to nádherné ticho preťal krik. Asi mal Luke pravdu. Nemal ani päť minút. Boli to jeho fanúšičky. Zas. Schytil ma za rameno a povedal: „Miranda, pomôž mi, prosím! Ja už nevládzem!“ Ja som sa naňho zdesene a šokovane pozrela. Mala som zmrznutý mozog. Studený morský vánok ma prebral. "Nemáš výdrž." Poobzerala som sa a mierila som k mapke lodi. Luke sa na mňa nechápavo pozeral. Ja som ho chytila za ruku a ťahala ho na miesto môjho bleskového plánu. Myslelo mi to celkom jasne, aj keď som za sebou vliekla záťaž. Dobehli sme na miesto, kde sú záchranné člny. Do jedného z nich som Luka strčila a opäť čln prikryla zelenou plachtou. Čakala som na dav pištiacich dievčat. Najskôr som počula iba dupot a tichý jakot. Približovalo sa to a ja som sa cítila, akoby som hrala Jumanji a trafila políčko: Pozor, džungľa! Nečakane sa predo mnou zjavili a ja som zo seba vydala ten najlepší herecký výkonov mojom živote.

„Bože môj, Luke Hemmings! On...bežal tadiaľto! Áááá...!!“ kričala som o dušu a ukázala som zlý smer. Okolo mňa prebehlo asi dvadsať naradovaných dievčat a takmer ma udupali. Zasmiala som sa a išla som oznámiť Lukovi, že môže vyliezť. Nechápem, prečo mu pomáham. Neznášam ho, neznášam jeho hudbu, ale myslím, že ma hypnotizujú jeho oči. Ale nie, nemôžu.

Všetko sa to stalo strašne rýchlo. Odhrnula som zelenú plachtu, ktorou bol čln prikrytý. Ako som sa nahla cez okraj člnu, zradil ma balans a ja som sa prevrátila do člna. Luke sa začal hurónsky smiať, kým mu nedošlo to, čo mne. Moje nohy počas pádu docestovali k obrovskému červenému tlačidlu a my sme sa pomaly začali presúvať dole ku hladine mora. S hrôzou v očiach som sledovala náš pád na morský betón, na ktorom sme pristáli so zvučným šplechotom. Vyvalene som sledovala raz more a raz Luka, ktorý na tom nebol o nič lepšie než ja. Inak povedané, bol to preňho riadny šok. „Čo teraz?“ spýtala som sa po chvíľke, keď sa nám naša loď začala vzďaľovať.

„Čo volať o pomoc?“ navrhol Luke. Skúšali sme to, ako sa len dalo, ale buď nás všetci ignorovali (nemožné), alebo sme už jednoducho boli ďaleko (úplne presne!). Ja by som bola smutne hľadela za našou loďou aj celú noc. Ešteže môj spolu pasažier bol pohotovejší. Vzal pádla, ktoré tam ležali a jedno mi podal. Schytila som pádlo, ale spýtala som sa: „Kde chceš doplávať? Je noc, pevninu neuvidíme a loď nedoženieme!“ Vedel, že mám pravdu. Zvesil plecia a smutne odvetil: „Nemôžeme tu ostať, niekam sa treba pohnúť.“ Teraz mal pravdu zas on. Nemohli sme ostať uprostred mora. Museli sme nájsť buď pevninu, alebo nejakú loď, ktorá by nás doviezla aspoň do Atén.