Rande mimo civilizáciu

Pre ten pocit lámem svoje srdce

6.7. 14:53

Wau! Takže až po toľkých hodinách som schopná si všetko v pokoji spísať bez toho, aby mi na stránky denníku padali obrie horúce slzy. A sakra, stále plačem! Asi to naozaj nedokážem normálne napísať. Včera sme dolovili ryby. Poviem to pekne, bez koreniny a toho všetkého to bola asi jedna z najhorších večerí môjho života. Po prvé, tá ryba nebola nič moc. Po druhé, asi trikrát som sa skoro udávila rybími kosťami. A po tretie, nie, pri tom vlastne revem. Nejdem si tu ani zapisovať ten rozhovor. Prebehlo to v skratke asi takto.                                                                                      Dojedli sme, znova sme sa len tak rozprávali a potom prišla téma na jeho hudbu a kariéru. Hovoril mi, že bude veľa cestovať a aj cestuje a preto nemá čas na rodinu. Na koníčky čas má, lebo spev a jeho gitara ho bavia najviac na svete. Hovoril mi to s radosťou a otvorenosťou, no mne praskal v žilách ľad a srdce mi nebilo. Bolela ma predstava, že ho po tomto všetkom už neuvidím. Desilo ma, že nebudeme spolu. Vedela som, ako neuveriteľne mi bude chýbať. Všetko som to cítila presne tak, akoby sa to práve dialo. Akoby mi pomaličky vyrezával srdce a ani o tom nevedel. Všetko sa skončí a on si na malé dievča z ostrova už ani nespomenie, možno len ako na zaujímavý zážitok. Nepovedala som mu nič a slzy som dokonale premohla. Proste som si iba bez slova ľahla otočená chrbtom k nemu. Cítila som, že sa ku mne zozadu pritúlil, ale vnímala som to ako niečo nesmierne vzdialené. Akoby tam bol a zároveň nebol. A vtedy som sa rozhodla. Skončím túto šarádu na princa na bielom koni. A to som aj urobila. Hneď ráno. „Počuj, mali by sme s tým prestať.“ Povedala som. Myslela som si, že to poviem bez emócií, ale tak celkom to nešlo. „S čím prestať?“ nechápal Luke. „No s týmto tu. Nechodíme spolu ani nič podobné. Proste si budeme držať odstup.“ Vedela som, že toto boli najťažšie vypovedané slová za môj život. Rezali ma v hrdle ako nože. „Prečo prosím ťa? Veď ja...“                                                                                               „Pretože,“ nenechala som ho dokončiť vetu, lebo som sa bála, ako by skončila „zabudla som, že je ja na takéto vzťahy nie som. Ak sa to teda dalo nazvať vzťahom.“ Lukov pohľad mi trhal srdce z hrude. „Čo sa deje?“ nežne sa spýtal a pohladil ma po líci. Ja som jeho ruku od seba odsunula. „Idem sa popozerať po vonku, možno ide okolo loď.“ Trepla som to prvé, čo mi napadlo, aby som mohla rýchlo ujsť. Vzala som si denník (ktorý nosím vo vrecúšku z člna, aby pri tých prechodoch celý nezmokol) a odišla som sa vyplakať. A teraz tu sedím. A píšem. A plačem. A som proste... zlomená. A uvedomujem si, že srdce mi nezlomil tak celkom chalan. Dolámala som si ho sama.

17:23

Našla som opustenú pláž. Drepím tu už asi hodinu a pol. Predpokladám, že piesok už mám úplne všade. Ležím tu, pozerám sa do prázdna, matne si uvedomujem, že mi po lícach automaticky stekajú slzy a že som už aspoň päť hodín nepila. Začínam mať v krku riadne suchoty, ale nič ma neprinúti, aby som sa vrátila k tomu jazierku a napila sa. V jednej chvíli ma dokonca napadlo, že zomrieť na dehydratáciu by mi bodlo, alebo by to bolo aspoň oslobodzujúce. Ale ja nie som samovrahyňa, ten typ ja nie som. Asi tu proste len budem ležať, dokiaľ ma vrcholný smäd nepremôže. Potom snáď nájdem prúd toho potoka a nebudem sa musieť vrátiť k nemu.