Rande mimo civilizáciu

Och, toto nepotrebuje komentár :3

03:01

Áááááááááááááá! Dobre, musím to tu všetko spísať. Začalo to asi večerou. Provizórne pokrájaný banán a mango. Diéta, na ktorú sa jednoducho nemožno sťažovať. Aj napriek môjmu „domácemu väzeniu“ som vyšla von na prechádzku ku moru. Našla som tam dosť veľké mušle na to, aby mohli slúžiť ako taniere. Všimla som si aj to, že rybačka tam možno nie je úplne beznádejná. Asi to zajtra skúsim, teda ak sa dostanem von.

Vrátila som sa celkom rýchlo a na moje veľké šťastie – Luke ešte spal. Nakrájala som ovocie na mušle a vytvorila tak dva naozaj krásne taniere. No hej, urobila som večeru aj jemu. Hm. Zobudil sa asi päť minút po tom, ako som pripravila jedlo.

„Dobré ráno,“ zamumlal skôr zo spánku.

„Je večer,“ automaticky som povedala. To ho asi prebralo. Posadil sa a uprel na mňa tie svoje žiarivé oči. Chvíľu sa na mňa len mlčky pozeral, pokým som ja pojedala sladké plody.

„Čo je?“ nevydržala som to už. Luke iba pokrútil hlavou a vzal si mušľu s ovocím.  „Vďaka,“ prehodil. Iba som kývla. Zase ma začala bolieť tá ruka. Bojím sa, aby to nebolo niečo vážnejšie.

„Povedz mi niečo o sebe,“ povedal z ničoho nič. Priznám sa, dosť ma to zaskočilo. „A čo by si chcel vedieť?“ vykoktala som sa.

„Čo uznáš za vhodné,“ žmurkol na mňa. Proti svojej vôli som sa usmiala a začervenala. Len to nie! „Poznáš moje meno, to ti nestačí?“ snažila som sa zahovoriť to začervenanie. Tak trochu asi márne. Zanovito pokrútil hlavou.                                                                                                              „Nedostatočné.“ ohlásil ani na súde. „Tak fajn,“ vzdala som sa. „Miranda Nelsonová, dcéra Jamesa a Jennifer Nelsonovcov. Áno, áno, to je ten s firmou TECH UP, než sa stihneš spýtať. Mám staršiu sestru Serenu, ktorá ťa mimochodom miluje a najlepšiu kamošku Jade. Okrem iného mám rybičku a psa. Pochádzam z Londýna. To je tak všetko.“ Zakončila som svoju reč.

„Pôsobivé, ale stále o tebe nič neviem. Čo tvoj hudobný vkus? Tvoje hobby? Jednoducho niečo.“ Pokrútila som hlavou. „A čo ty? O tebe tiež neviem nič.“                                                                             „Ty mi nepovieš o tebe, ja ti nepoviem o sebe.“ Našpúlila som pery (čo mimochodom robím vždy, keď rozmýšľam) a po starostlivom zvážení som prehlásila: „Pýtaj sa, ja sa pokúsim odpovedať ti.“ Tento nápad sa mu evidentne páčil. „Tak fajn, toto sa ťa chcem spýtať od toho momentu pod tým stromom.“ Zatváril sa mierne tajomne a ja som spýtavo nadvihla obočie.

„Čo malo byť to tvoje nudné rande, z ktorého som ťa hrdinsky zachránil?“ opýtal sa svoju prvú otázku a ja som sa začala smiať.

„No keď to musíš vedieť, tak na prvý pohľad sa môže zdať dokonalý kadekto. Až keď je tých pohľadov viac, pochopíš, že s tým človekom nemáš nič spoločné. A úprimne, mala som riadny problém odmietnuť. A keby fanúšičky nezačali kričať tvoje meno, tak by som asi povedala áno a...“

„Takže dvojitá záchrana! Už si mi naozaj niečo dlžná!“ Len som sa zasmiala. „A čo také by si si želal?“ okamžite som tieto slová oľutovala, lebo som ani nemala potuchy, akú blbosť jeho hlava dokáže vyprodukovať. „Zahráme sa,“ uznal po chvíli. Ja som sa zmätene pozerala do jeho očí, ktoré to mysleli vážne. „Hru na pravdu asi poznáš,“ vysvetlil mi ako menej chápajúcemu členovi. „Koľko máš rokov? Desať? Nemôžme sa spolu normálne rozprávať?“                                                               „Môj hrdinský čin bol na normálny rozhovor s tebou až príliš úžasný,“ odbil ma.                         „Nebolo to hrdinstvo, bola to náhoda,“ oponovala som mu. Luke sa uškrnul.  „Ty sa iba bojíš,“ zhodnotil situáciu. Prevrátila som očami. „A čoho tak?“                                                                                   „Keď nemáš dôvod na obavy, tak môžeme začať hrať!“ Rezignovane som vzdychla. „Dáš mi potom pokoj?“ Prikývol. Tak teda aj ja.                                                                                                                     „Prvá otázka, hudba. Ale myslím inštrumentálna hudba. Speváci ma netrápia, lebo by som sa dočkal ďalšej urážky.“ Pousmiala som sa. To je divné, Nick sa ma na inštrumentálnu hudbu nikdy nespýtal. „No, mám rada Vanessu Mae a Lindsey Stirling ako huslistky. Piano Guys sú absolútne najlepší. Zo starších mám najradšej asi Chopina. Aj Mozarta.“  Pomrvila som sa na mieste. Nie! Prečo som ku nemu taká otvorená? To nesmiem! „A ty?“ snažila som sa zakryť svoj vnútorný boj. „Máš pravdu, Piano Guys sú skvelí. Aj Lindsey Stirling. Ale páčia sa mi aj úpravy od Kylea Landryho. Carol Of The Bells znie úžasne.  Proti Mozartovi nemám nič, mám len z času na čas pocit, že nemá také prepracované skladby, ako niektorí iní. Ale to je len môj skromný názor.“                                           Došľaka! Nebol to len jeho skromný názor! Tento názor mám v sebe, od kedy som aspoň sčasti rozumela klavírnej hre. „Myslíš klavírne skladby, nie?“                                                                       „Samozrejme, opery sú rozhodne prepracované skvele.“ A som v keli. Toľko spoločných vecí práve s ním? Prečo? 

„Dobre, takže ďalšie otázka,“ vytrhol ma zo zamyslenia Luke.                                                                   „Hej, nie som náhodou na rade ja?“ vyhŕkla som pobúrene. Luke iba pokrútil hlavou. „Tvoja otázka bola ,A ty?, takže som na rade ja.“ Nechcelo sa mi hádať sa s ním, tak som bola ticho. A beztak neviem, čo by som sa ho spýtala. „Tak fajn, myslel som si, že sa ťa spýtam na niečo iné, lenže toto ma zaujíma oveľa viac. Prečo ma tak strašne neznášaš?“ spýtal sa a ani na sekundu sa neusmial. Myslel to teda vážne. A ja som ako blbec nemala pripravenú odpoveď. Hlboko som sa zamyslela. Prečo vlastne? Tie texty nie sú zlé, hovoria o láske, o ktorej ešte poriadne neviem, ale to asi ani on. To by mohol byť prvý dôvod. Druhý dôvod by mohla byť Serena. Jednoducho z neho pre mňa spravila nepriateľa číslo jeden. Ale na rovinu, ani jeden z tých dôvodov nebol pádny. Bolo to akoby len z princípu. Odsúdila som vo svojich očiach človeka len z princípu, aj keď som ho vtedy nepoznala. A ani som si nemyslela, že niekedy spoznám. „Na túto otázku neodpoviem,“ odvetila som zahanbená vo vlastnom vnútri. Jeho modré oči ma pozorne sledovali a ja som si uvedomila, že mi tlčie srdce tak strašne nepravidelne, ako pred testom. Lenže pred testom sa mi zvyčajne chcelo zvracať. Teraz som však len cítila šteklenie a mierne brnenie pri žalúdku. Tie slávne motýliky v bruchu (mimochodom, je to záležitosť nervových zakončení). A mne docvakla vážnosť situácie. Páči sa mi. A to som sa bránila. Musela som od neho odvrátiť pohľad, lebo mi sčervenali líca.

„Jasné, ľudia nemajú dôvod a predsa ma niektorí neznášajú, tak ako ty,“ povedal sklamane. „Ani na lásku nemá človek dôvod.“ Zachraňovala som situáciu. A samú seba, aby som nevyskočila na nohy nešla ho objať. Objala som si rukami kolená, len pre istotu.

„Láska je iná, je o niečom inom ako nenávisť,“ namietol. Ja som len pokrútila hlavou. „Ani len nevieš, ako k sebe majú blízko.“ A touto vetou som si to pokašľala. Sledoval ma ešte pozornejšie.                                                

„Vieš však, čo musíš urobiť, keď neodpovieš?“ zaškľabil sa. Nie! To nemôžem! Nepobozkám ho! On nemôže byť moja láska! Veď ho nemôžem ľúbiť po jednom dni! Ani neľúbim! Pokrútila som hlavou a uškrnula som sa. „To sotva. A okrem iného, ty si mi tvrdil, že nie som ani len originálny výhľad, alebo mi neslúži pamäť?“ bránila som sa. Zasmial sa. Drž si, sakra tie kolená silnejšie ženská! A nepozeraj sa naňho! A on somár mi to ani v najmenšom neuľahčil!  Štvornožky sa posunul ku mne. Nahol sa nado mňa a dotýkali sme sa nosmi. Moja sebakontrola štrajkovala ako divá. Srdce som mala neviem kde, lebo občas zastávalo. Videla som na jeho tvári úplne všetko. Mal mierne svetlé strnisko, bledšiu pokožku, ktorá sa na moje prekvapenie chvela. Zdalo sa mi, že ani jeho tep nie je pravidelný. To mi mierne dodalo odvahu, ktorá spľasla v okamihu, keď ma opäť zhypnotizoval tými krásnymi svetlomodrými očami. Z miesta, kde sme sa dotkli nosmi sa do môjho tela šírilo teplo. Také krásne teplo.

„A čo keď som ti klamal? Čo keď je pohľad na teba to najkrajšie, čo som kedy videl?“ povedal a moje srdce definitívne dobilo. Pľúca sa spľasli a nechceli prijať kyslík. To všetko sa stalo v jednej nanosekunde a v tej druhej som si uvedomila, že srdce sa mi radostne roztrepotalo a pľúca prijali nový kyslík. Kyslík, ktorý obsahoval pocit dokonalého šťastia. „A čo keď som ti ja neklamala? Čo keď sa mi nepáčiš?“ snažila som sa zachrániť  zo situácie, z ktorej pre mňa nebolo úniku. Vedel, že klamem. Akurát sa rozkošne pousmial. „To zistím.“                     

Naklonil sa ku mne a jemne sa obtrel svojimi perami o tie moje. V tých pravdepodobne explodovala nejaká rozbuška, pretože ich pohltil plameň a ja (blbá, alebo ani nie?) som sa ním nechala strhnúť. Tak takto mal vyzerať môj prvý bozk, pomyslela som si, keď bol môj mozog ešte schopný myslieť, čo netrvalo dlho. Odpratala som nohy z cesty. Luke sa zvalil na zem a posadil sa. Pritiahol si ma bližšie k sebe a ja som sa naňho posadila. Rukou som mu prehrabla vlasy (to som chcela urobiť už keď sme sa spoznali). Pomaly a neochotne sme sa od seba odtiahli. „Takže ma neznášaš, hej?“ povedal priškrtene s miernym úškrnom. Na perách sa mi mihol úsmev. „No nijako ťa neobľubujem, ale...“ Nedokončila som vetu, lebo si ma opäť pritiahol a pobozkal. Bozkávali sme sa ešte pár minút, ale pre mňa to boli hodiny dokonalého šťastia. Bol to asi ten najnádhernejší večer v mojom živote.

Ľahli sme si na provizórne postele (jasné, že už je z nich len jedna) a takto som zaspala chrbtom opretá o svoju letnú lásku. Je to dovolenka. A to je od slova dovoliť si, nie? Tak si dovolím cítiť, čo chcem. A nikto mi nebude nič hovoriť! :)