Capture your heart

7.kapitola

"Ďakujem!" objala som ju a bežala som do kuchyne. Ako dlho trvá päť hodín?

***

No, naučila som sa, že päť hodín zjavne netrvá až tak dlho, pretože pokiaľ sa začnete chystať dve hodiny pred, je to málo.

A preto meškám.

Ale to je predsa normálne.

Aspoň u mňa.

"Vyzeráš úžasne." objala ma Clare a vyprevadila ma.

"A teraz už utekaj!" postrčila ma na chodbu, zamávala mi a pribuchla dvere. Pche, stavím sa, že zatiaľ čo ja budem preč, bude ma úspešne nahrádzať Ryan. A čo tam potom, Clare je šťastná.

Ani som si neuvedomila, že tá kaviareň je tak ďaleko. 

"Emily!" 

DOBRÝ BOŽE!

"Ahoj, kam sa zberáš?" vedľa mňa sa zjavil rad bielych zubov.

"Nie je tvoja vec. Odpáľ." ani som na Tima nepozrela. Neskôr som si uvedomila, že som to už asi trochu prehnala.

Obranne zdvihol ruky a zastavil. Ako som sa ponáhľala ďalej, stále som cítila jeho boľavý pohľad na chrbte, ale neobzrela som sa. Vovnútri som však cítila hroznú ťažobu. Budem sa mu musieť ospravedlniť.

"Emily?" Tentoraz to znelo inak. Nie lepšie, len.. inak. Tentokrát to bolo povedané potichu, s istou prímesou v hlase. Aj keď som nemala tušenia, čo tým vlastne sama myslím.

"Kam sa tak ponáhľaš?" uškrnul sa Ben naširoko.

Očervenela som ako čerstvo odtrhnutá rajčina. Zastavila som a vydýchala som sa. Oproti mne stál Ben, ako vždy galantne šarmantný, s jemnou červeňou od zimy na vystupujúcich lícnych kostiach. Jeho tmavozelené oči veselo svietili medzi tou belobou. Opäť mal na sebe sivý kabát, ešte aj úzke čierne džíny, no cez vrchný rozopnutý gombík som videla bledomodrú džínsovú košeľu.

"Už som bol na odchode, myslel som, že neprídeš." zmenil výraz.

"Prepáč.."

"Nie, v pohode." zakusol si do pery a mnou prebehol tlmený výkrik s príjemnou triaškou. 

"Ideme dnu?" ukázal prstom na dvere kaviarne.

"Jasné." povedala som potichu. Ben išiel prvý. Sledovala som jeho účes. Na hlave sa mu nepohol ani vlások, pár ich neposlušne stálo rovno naprostriedku. Uškrnula som sa. Tiež som sa s vlasmi dosť natrápila, aby vyzerali strapato. Teda, vlastne Clare sa snažila tie tvrdé hnáty skrotiť suchým šampónom, salt sprayom a lakom na vlasy. Podvedome som sa za ne chytila a upravila ich.

Otvoril mi dvere a jemne sa uklonil.

"Nepreháňaš to trochu?" usmiala som sa nešikovne.

"Vôbec." zavrel dvere a odprevadil ma ku stolu. Zložil zo mňa kabát a odsunul mi stoličku. Až potom sa vyzliekol aj on. Mala som pravdu, naozaj mal bledú džínsovú košeľu a čierne džínsy. Topánky mal ako vždy slušné, do špicu, žiadne tenisky. 

Vyhrnul si rukávy na košeli. Na ľavej ruke mal hodinky, a na pravej hnedý kožený narámok. Ešte stále mal na pravej ruke hrubý strieborný prsteň.

"Bežne to vzdávaš po piatich minútach čakania?" spýtala som sa s pohľadom zapichnutým do menu.

"Bežne meškávaš?" spýtal sa zároveň.

Rozosmiali sme sa a tak sme trochu uvoľnili napätie.

"Priniesla si mi aspoň niečo?" nadvihol obočie narážajúc na knihu. Podala som mu, podľa mňa, môj najlepší výtvor, s menom Chlad vetra. (No, názov je tak trochu klišé.) Na obálke boli rozfúkané dlhé hnedé vlasy a na oblohe poletovali havrany. Nadihol obočie.