Me And Him

14

Zobudila som sa na krik a buchot. Bola som v ďalšie miestnosti. Priviazaná o stôl takže som veľa toho nevidela ale hlavu som zodvihnúť mohla. Videla som ho. Za sklom predomnou bola miestnosť kde bil Andruea. Áno ten kretén Drew. Snažila som sa niako utrhnúť z reťazi ktorými som bola priviazaná ale márne. Musela som sa pozerať ako Andruea mlátil a nemohla som s tým nič robiť. Pomali mi stekali slzy po tváry kým neprišiel Dávid.

"Takže si hore čo? Dobre tak začneme s procesom."

"Čo mi chcete robiť?" Spýtala som sa ho popri vzlikaní.

"Pozri sa nad seba." zodvihla som hlavu a hore bolo niečo ako lejzer. "Toto je lejzer ktorý ťa tak trosku rozopli napoli. Síce ty sa vrátiš v inom kontinente ale mi ťa nájdeme. Asi si o tom nepočula ale ty si niečo ako nehynúca duša. Máš aj svojich dvojníkov ale jeden z nich sa vytvorí vždy iba keď zomrieš. Niektorý ani nie sú taký ako ty že by chceli bojovať o to kto sú takže to máme o čo si ľahšie keď za nás spravia prácu sami."

"Oni sa zabijú sami?" potom až keď som to dopovedala tak som tomu pochopila. Samovražda. Nechápem takže som iba niaka ďalšie dvojníčka. Prečo? Potrebujem odpovede.

"Dobre myslím si že si to pochopila aj sama. Niake posledné slová?" Už som mu chcela vynadať ale v tom...

Andrue

Bil ma ako psa. Nevedel som sa brániť natož ani pohnúť. Každý úder bol silnejší a silnejší. Lenže keď už mňa to naštvalo tak som mu chcel vraziť ale neuvedomil som si že ruku mám v železných putách a počul som vytrhnutie železa zo steny. Keď som videl že som sa odpútal a mohol som sa mu konečne brániť. Roztrhal som ho nakusy. Každý úd bol inde v izbe. Rozhodol som sa že odtiaľ to vídem a pôjdem zachrániť Mellody. Videl som ju už predtým v skle ale to som nevedel že keď som vstúpil do izby som mal bojovať s Alphom. Keď som videl čo jej chcel spraviť totálne som sa nasral. Asi som bol naozaj strašný keďže oddomňa urobil jeden krok ďalej. Premenil som sa a urobil som to čo si zaslúžil. Nemal šancu. Roztrhal som ho na malé kusy. Potom som roztrhol reťaze ani neviem ako ale keď som sa jej pozrel do očí videl som čistý strach. Videl som ako sa na mňa pozerá so strachom. Každý jej pohľad bolel viacej ako tisícky nožov. Pomaly sa postavila a cúvala predomnou. Nevedel som čo mám robiť tak som iba ušiel z budovi.

Mellody

Bála som sa. Nie ako vždy ale inak. Moje telo pohltil strach z môjho vlastného priateľa. Nikdy som si nemyslela že sa toto može stať ale ten strach ma ovládal ako bábku. Cuvala som až ku stene. Ako sa na mňa dival vedela som že si uvedomil čo spravil a ušiel. Nechal ma tu samú. Bála som sa tak moc že som ani nezaregistrovala že už som vonku z bielej budovi. Bežala som ako som len mohla neskôr som sa musela premeniť lebo som bola až príliž nápadná. Ako som bežala cez už skoro celý čierny les, plakala som. Plakala a plakala. Nemohla som prestať. Nedalo sa to. Proste som len bežala až som zistila že sa nachádzam blízsko niakej cesty. Tá cesta bola bez označenia ale aj tak som išla popri nej aby som nebola vidieť. Neďaleko som videla niaku autobusovú zastávku. Zistila som že som 10 minút od parku. Nechápala som ako som sa zase dostala naspäť ku môjmu domu ale bola som veľmi rada. Tak som už len poklusovala aby som sa tak nezmohla. Hovorila som si v duchu "Neboj, zachvíľku si doma."

...o 10 minút neskôr...

Keď som videla svoj dom, bola som strašne rada. Lenže nemala som nič. Ani kľúče ani mobil ani nič. Musela som preto ísť okolo domu a skúsiť nájsť ten náhradný, bol tam. Otvorila som dvere, zamkla som sa a taktiež aj všetky okna som zastrela. Vydýchla som si. Ten pocit keď sa cítite aspoň trochu v bezpečí bol úžasný preto som zavolala z rodinného telefónu rodičom. Povedala som že som v pohode a že mi chýbajú a tak. Potom som išla sa osprchovať a obliecť sa do niečo domáceho. Zobrala som si obyčajne červené tepláky a čierne tieklo lebo mi bolo veľmi teplo.
Napadlo ma že by som sa mala najesť tak som si spravila palacinky s ovocím. Boli výborne po toľkej dobe nejedenia som chcela všetko. Vtedy som si pustila telku s začala trosku byt ospalá a preto som išla o nedlho spať.

Andrue

Cely spotený som sa priplazil k mojej chatke. Dosť zdevastovaná ale nevadilo mi to. Mrzelo ma to čo sa stalo. Nemohol som na to prestať myslieť. Ten jej vyraz aj mňa deprimoval. Najviac ma ale štvalo že ju teraz nemôžem chrániť. Zajtra sa vyberiem za ňou a ospravedlním sa. Toto takto nemôžem nechať. Najhoršie je že už o nej vedia. Teraz je už všetko inak...

Ahojte!

Dlho som nepísala ale som rada že sme dosiahli 3 miesto v hashtagu wolf! Je to veľká pocta. Ani neviete akú radosť mi robí že čítate tento príbeh. 💕💝💓💞💗💖💘

Tak čo? Ste zvedavý čo sa stane? Napíšte dolu ako sa Vám to zatiaľ páči.

Tak v ďalšej časti! Papaaaa 😻