Please, don't

five

Keďže na obedy nechodím, zobrala som si tašku a vybrala som sa domov.
Je celkom čudné nazývať to miesto domovom, keďže je to skôr niečo ako väzenie.

Bola som celkom hladná, tak som sa rozhodla že si ešte skočím po nejaké jedlo.

Napísala som SMS-ku Dylanovy, že prídem o pol hodinu neskôr, lebo idem po jedlo. Odpoveď mi prišla takmer okamžite
"Zober jedlo a príď domov."

"Ach, dnes nemá dobrú náladu." Hovorila som si v duchu, a len sa modlila aby mal dnes aspoň štipku súcitu

Veľmi to tu nepoznám, čiže som nevedela kde je nejaká dobrá reštaurácia alebo fast food. Napokon som zobrala nejakú čínu pre mňa aj pre Dylana a išla domov.

Zabuchla som vchodové dvere a vyzula som si topánky. Pozrela som do zrkadla a upravila si vlasy.

Ruky sa mi zrazu nekontrolovateľne roztriasli a do očí nahrnuli slzy. Predstava nasledujúcich minút stravených s Dylanom v jednej a tej istej miestnosti, mi vyrážala z pľúc kyslík. Slzy som úspešne zatlačila do úzadia a pobrala som sa do kuchyne.

"Som doma" zakričala som a vyložila jedlo na kuchynskú linku.

"Čauko Ema" zasekla som sa v pohybe a pomaly otočila smerom na dotyčného.

"Ian, ahoj" Vysúkala som zo seba priškrtením hlasom, bez akejkoľvek emócie. Ian je totižto Dylanov najlepší kamarát. Samozrejme nevie o   Dylanovom "koníčku". Ak by to vedel minimálne by ho zmlátil ak nie niečo horšie. Viem to, lebo som raz počúvala ich rozhovor kde hovoril že neznesie utláčanie a už vôbec nie týranie žien. Mám ho celkom rada, len to nemôžem dať najavo. Hlavne, keď je tu on, Dylan mi nemôže nič spraviť. To som si aspoň myslela.

Ian sa usmial, urobil pár krokov mojím smerom a objal ma. Nesmelo som mu objatie opätovala.

"Hej hej kamoš, nebal mi babu" naskočili mi zimomriavky, keď som počula mne veľmi známy hlas. Ian sa odtiahol a otočil sa na neho.

"Kľud starý, len som ju objal nič viac" Ian zdvyhol ruky do obranného gesta a odkráčal naspäť do obývačky.

"Ahoj miláčik" nahodil jeho slizký úsmev a pomalými krokmi skracoval vzdialensoť medzi nami. Inštinktívne som o krok cúvla.

"Povedal som ahoj miláčik, si snáď hluchá? Ale, ale hádam sa ma nebojíš" pretlačil cez zaťaté zuby a prekonal aj poslednú bezpečnú vzdialenosť medzi nami.

"Ahoj láska, nie nebojím. Hm tu máš, priniesla som ti čínu" pípla som a strčila mu do ruky krabičku.

"Výborne, najedz sa, vypadni sa umyť a spať. Keď pôjdeš hore, len popraješ Ianovi dobrú noc a vypadneš. Je ti to jasné miláčik?" Spýtal sa ma ironicky a na slovo miláčik kládol najväčší dôraz. Bol na mne natlačený tak veľmi, že som nevedela poriadne dýchať.

"Áno" zmohla som sa len na toto. Držal mi zápästie a znova ho drvil v jeho obrovskej ruke. Pozerala som na neho cez slzy, ktoré sa neúprostne drali von.

"Som rád že sme sa pochopili" stlačil mi ruku tak veľmi až mi v nej zapraskalo. Sykla som a jedna slza si našla cestu von.

"Nerev" zaziapal pošepky aby ho Ian nepočul. Pustil ma a vpochodoval naspäť do obývačky.

Utrela som si neposlušnú slzu a nadýchla sa. Začala som jesť ale veľmi mi to nešlo. Nemala som už vôbec chuť a ruka na hrozne bolela. Vydržím toho dosť ale toto bola ozaj hrozná bolesť. Dúfam že to nemám zlomené. Aj keby, nič stým nespravím lebo k doktorovi ísť nemôžem. Vypytoval by sa, čo sa mi stalo a ja by som určite po chvíli nemala ďaľšie argumenty.

Až teraz mi to docvaklo. Gitara.
Do riti, do riti, do riti!
To je ľavá ruka!
Ako budem hrať keď ju mám narazenú možno dokonca zlomenú, a ja sa neviem ani normálne najesť?

Potlačila som v sebe vzlyky, tanier dala do umývačky a bežala som hore. Medzitým som sa ešte zastavila v obývačke.

"Dobrú noc Ian. Ja si už idem ľahnúť, som unavená" povedala som a pohľadom skočila na Dylana, ktorý sa ako vždy keď som bola v miestnosti ja, mračil.

"Ťažký deň, čo?" Spýtal sa ma zrazu Ian

"Hej hej, nová škola atak. Veď to poznáš."
Ian sa len usmial s prikývol.

"Dobrú noc láska" zatiahla som

"Hej a pusu dostanem od koho?" Usmial sa na mňa odrazu, ale ja som vedela že len skrýva jeho zhnusenú grimasu.

Podišla som teda celá roztrasená k nemu a pobozkala ho. On mi bozk opätoval tak, že mi jazyk surovo narval do krku. Skoro som sa tam pozvracala, no nedovolila som si oponovať mu.

"Hej, to by už aj hádam stačilo nemyslíte? Inak dostanem cukrovku." Ozval sa zrazu Ian, začo som mu bola hrozne vďačná.

Odtiahla som sa od Dylana. Ten mal už na tváry jeho typický slizký úškrn. Postavila som sa a odkráčala do spálne.

Vybrala som si pyžamo a utekala do kúpeľne.
Pustila som na seba sprchu. Studené kvapky vody dopadali na moju rozhorúčenú pokožku. Niekedy sa divím, ako vie sprcha schladiť všetky myšlienky. Ruka ma strašne bolela a za tú dobu čo som jedla, aj riadne opuchla. Určite to mám zlomené, takže s gitarou sa môžem na dobrý mesiac rozlúčiť. Prišlo mi to hrozne ľúto, pár sĺz sa stratilo medzi kvapkami vody.

Zastavila som vodu, obmotala som si okolo tela osušku a vlasy som si zabalila do ďalšieho uteráku. Zo skrinky nad umývadlom som vytiahla elastický obväz a ruku poriadne stiahla. Nakoniec som si odmaľovala tvár. Zasa som vyzerala ako ráno....strašne. Vysušila som si poriadne vlasy, hodila na seba nachystané pyžamo a šla som si lahnúť.