Please, don't

fourteen

Nevedela som kde je Dylan, nevedela som kedy sa vráti domov. Ak by prišiel a v obývačke by na jeho mieste sedel nejaký neznámy chalan, zbesnel by. Vlastne je úplne jedno kto by tam sedel. Kľudne by to mohla byť aj Izzy alebo Maddie. Nepozná ich. Nevie o koho ide. A Dylan nemá rád prekvapenia. Priam ich nenávidí.

Jediná myšlienka na ten horrorový scénar a vedela som, že tomu musím zabrániť. Musím to vyriešiť. Mala som na to necelú hodinu.

Prvotný nápad bol napísať Williamovi, aby sa ani neunúval prísť, lebo mi je zle, čo vlastne nebola úplná lož. Naozaj mi nebolo dobre.To som však po pár minútach uvažovania zavrhla. Keby som mu povedala niečo takéto, určite by to v ňom vzbudilo ešte väčšiu zvedavosť a bol by tu ešte rýchlejšie ako keby mu nič nenapíšem.

Po pár minútach, ktoré sa však vliekli tak pomaly, že som mala pocit, že sú to nekonečné hodiny, som sa konečne rozhodla.Otvorím mu a pozvem ho dnu.

Toto riešenie mi prišlo v konečnom dôsledku najlepšie. Ja ho zavolám dnu, uistí sa, že je všetko okej a zasa pôjde. Jediný háčik bol v tom, že som nemala potuchy kedy sa vráti Dylan. V tomto momente som však nemala veľa možností. Risk je zisk. Tak sa to hovorí, nie?

Vôbec nemám potuchy, ako sa sem dostal William tak rýchlo. Ručičky hodín som spomaľovala očami, avšak on tu bol do dvadsiatich minút. Radšej si nechcem predstaviť číslo, ku ktorému smerovala ručička tachometra jeho motorky.

Stíšila som zvuk televízie a podišla som ku dverám. Strach ma zachvátil v momente, kedy sa moja pokožka dotkla chladnej oceľovej kľučky.

Nemala som tušenie, ako táto situácia dopadne. Nevedela som nič. A predsa som to riskla.

Otvorila som dvere a stál tam. V koženej čiernej bunde, vlasy spľasnuté pravdepodobne kvôli prilbe, ktorú mal počas jazdy na hlave, s pohľadom takým úprimným, že sa vám pozerá až do duše.

"Will, poď ďalej." oslovila som ho v okamihu, keď začal otvárať ústa. Nemôžem si dovoliť, aby ho počul alebo videl niekto z našich susedov.

Dvere som pootvorila o trochu viac, aby mohol vojsť dnu.

"Ako ti je?" Spýtaľ sa ma, keď si odkladal bundu a topánky.

"Je to lepšie. Nie že by som teraz mohla bežať maratón, ale lepšie." povedala som potichu, s malou dušičkou.

"Dáš si niečo? Kávu, čaj,"

"Len vodu, vďaka." Odvetil s malým úsmevom.

"Takže už mi povieš prečo si naozaj nebola v škole?" Spýtal sa, s nepredstieraným záujmom v hlase.

"Bolo mi zle. Asi som niečo zjedla," odvetila som podávajúc mu pohár s vodou.

"Ema prosím, pozri sa na mňa." Jeho hlas sa zdal zrazu vážnejší. Nikdy som ho nepočula rozprávať važne. Naviac ma oslovil mojím vlastným menom.

Opatrne som zdvihla zrak k jeho očiam. Boli tmavšie ako zvyčajne.

"Pozri sa mi do očí a povedz to ešte raz."

A vtedy som si uvedomila, že toto stretnutie sa skončí úplne inak, ako som dúfala.
————————————————————
With love, K