Please, don't

two

Autobus zastavil na predposlednej zastávke. Na mojej zastávke.

"Dobre Ema, nádych výdych"

hovorila som si v duchu. Áno,často sa rozprávam sama so sebou. V podstate sa rozprávam sama so sebou stále. Nemám veľa kamarátov, a už vôbec nie takých ktorým by som dôverovala. Až na Matthewa. V Toronte som mala kamaráta, vlastne aj spolužiaka ktorému som sa nebála povedať nič. Vedel omne všetko tak ako ja oňom. Boli sme ako súrodenci. Ľúbila som ho. Samozrejme, ako brata. Nikdy som doňho nebola zamilovaná, a myslím že ani on nie. No skrátka bolo to stelesnenie toho najlepšieho kamaráta akého si viete predstaviť. Lenže potom prišiel Dylan. Milý, pekný, chytrý chalan ešte k tomu o 3 roky starší. Keď sa mi vtedy prvý krát prihovoril bola som úplne mimo. Ako môže niekto tak dokonalý strácať čas s niekym takým ako som ja?

Mattymu sa od začiatku nezdal a nemal ho rád. Odhováral ma od neho, lenže ja hlúpa som ho nepočúvala. Myslela som si že len žiarli a nechce aby som sa zaplietla so starším chalanom. Nahnevala som sa na neho zato. Až tak že som sa sním prestala na dobré 2 týždne rozprávať. Možno že si poviete že 2 týždne sú nič. Lenže pre nás to nebolo nič, keďže sme spolu boli 24/7. Po prvom týždni ho hranie na malé pohádané deti prestalo baviť, a ospravedlnil sa mi. Lenže samozrejme Eme to nestačilo, tak som ho ďalej naťahovala a keď som za ním po ďalšom týždni chcela ísť a povedať mu že je to v pohode, hádajte čo? Dylan ma nepustil. Dal mi podmienku.

"Buď ja alebo on Ema, vyber si"

Bolo to naozaj ťažké. Nakoniec som si však ako každá bezhlavo zamilovaná šestnástka vybrala svojho frajera. Naivná Ema. Matty sa so mnou chcel skontaktovať, lenže Dylan mi vymenil telefón a vymazal mi všetky sociálne siete.

Matty, keďže bol môj spolužiak, sa somnou snažil rozprávať v škole. Bolo to celé nanič, bolo mi z toho všetkého nanič. Lenže čo by som nespravila pre Dylana, však? Aby nezistil, že toto všetko má na svedomí Dylan, musela som si niečo vymyslieť. Povedala som mu že ho nenávidim, že som sa sním rozprávala len pretože je múdry a radil mi pri testoch. Keď som z úst vypustila toto strašné klamstvo, pozrel mi hlboko do očí. Čakala by som krik, nadávky, možno plač ale jediné čo povedal bolo "Prepáč". Povedal to tým najviac zlomeným a sklamaným hlasom aký som kedy u neho počula. Otočil sa a odkráčal preč. Bolo mi hrozne. Naozaj hrozne. Nakoniec som zistila že zmenil školu len aby sa na mňa nemusel každý deň pozerať. Odvtedy som ho nevidela.

Bože, prečo som bola taká hlúpa, naivná a hlavne slepá? Nechala som sa zmanipulovať tým najväčším klamárom, zlomila som a nechala odísť najlepšieho a najúprimnejšieho človeka akého poznám.
Teraz je neskoro na ľutovanie.

Vystúpila som z autobusu a pozrela na budovu predomnou.
Takže sem budem chodiť celý tento prekliaty rok. Poďme teda nato.

Vstúpila som dovnútra a pozrela okolo seba. Naozaj sa podobá na moju starú školu. Červené skrinky, na každom rohu hodiny, vytríny s medailami a pohármi za všetky možné športy a hlavne milón žiakov.

Skúsila som nájsť riaditeľnu. Napočudovanie, moje orienatačné schopnosti niesú na bode mrazu a našla som ju celkom rýchlo. Zaklopala som a vošla.

"Zdravím slečna, vy musíte byť určite Ema Hale, je tak?" Spýtala sa ma pani v dlhej sukni s milým úsmevom.

"Hej to som ja" pípla som "Prišla som si po učebnice a rozvrh hodín"

"Áno, áno už som vás očakávala" hovorila, a stále mala na tváry ten milý, očarujúci úsmev.

"Takže, nech sa páči rozvrh," chvíľu sa prehrabávala v nejakom šuplíku a potom mi podala kopu kníh

"Toto sú vaše učebnice, mali by tam byť všetky" A nakoniec mi podala kúsok papiera, na ktorom boli načmárané nejaké kombinácie čísel

"A tuto máte kód od vašej skrinky." Strčila mi ho do ruky

"Ďakujem" povedala som, a chabo sa naňu usmiala

"Inak skoro by som zabudla, moje meno je Hannah Lightwood a som vaša nová riaditeľka, teší ma" podala mi svoju ruku a ja som ju opatrne prijala

"Takže všetky potrebné veci máte, potom niekoho pošlem, aby vás previedol po škole a ukázal vám všetky potrebné učebne a laboratória. Ak by nastal nejaký problém, neváhajte príjsť zamnou." Žmurkla namňa, a ja som len prikývla.

"Takže to je z mojej strany všetko, nejaké otázky?" Len som pokrútila hlavou

"Výborne, tak môžte ísť do triedy, rada som vás spoznala slečna Hale"

"Ďakujem, dovidenia" povedala som a zabuchla za sebou dvere.