86.

26 5 9
                                    

Bolo to akési zvláštne. Celý svet sa zmenil. Spolu so mnou... Alan na mňa úplne zabudol. Teda, aspoň sa tak tváril. A mne to trhalo žily.

Mrzelo ma to. Všetko. Cítila som sa zle... Celý svet sa stále točil akoby len okolo jedného a toho istého dňa. Každodenná rutina opakujúca sa dookola a ja som si každým dňom myslela, že sa zbláznim. Od zbláznenia som nemala ďaleko. Všetci ma zrazu začali ignorovať. Jediný, kto tu bol pre mňa, bola Hazel.

Nepremýšľala som priamo nad samovraždou. Hľadala som cestu, ako prežiť v tomto svete bez toho, aby ma všetko bolelo. Každá jedna myšlienka sa premieňala na bolesť a preto som sa rozhodla nad ničím nerozmýšľať. Čo bolo, samozrejme, nemožné. Nepremýšľať znamená meditovať kdesi v horách.

A tak som celé dni sedela na posteli a hľadela na bielu stenu oproti mne. Niekedy mi vyschlo v krku, ale ne to bolo úplne jedno. Hazel, ktorá ma navštevovala raz za tri dni, ma začala navštevovať každý deň a nosila mi jedlo a vodu, pretože ja by som sa bez nej sama nenapila... A už vôbec nenajedla. Trvalo to celkom rok a štyri mesiace. A potom už som nemala na nič energiu a bez chuti som vstávala a zas chodila spať...








_____________________________________________


Tak, po roku a cca piatich mesiacoch som späť s akousi pofidérnou časťou... A naozaj sa ospravedlňujem za svoje nepridávanie, ale môj "úžasný" život mi poslednou dobou naozaj láme nohy... Časť venujem každému čitateľovi, čo sa vôbec k tejto časti dostane, pretože pochybujem, že to ešte niekto číta...

Vaša vždy smutná fleewex -_-



AustraliaWhere stories live. Discover now