Australia

99.

Hluk osláv splýva do večerného ticha a svetlo lámp rozmiestnených pri stánkoch, lavičkách a pevne stanovených bodoch dominuje nad prirodzenou tmou. V dave sa snažím nájsť nejakú známu tvár. Vidím sestričky, ktoré som stretla ráno, pacientov, ktorých som spočiatku zdravila na chodbách a ich rodiny. Úsmevy im tancujú na tvárach, ktoré inokedy bývajú nečitateľné. Kde je Hazel a Lucas? Určite som ich tu kdesi aj zazrela.

Kráčam po neupravenej cestičke ďalej od miesta, v ktorom som strávila tieto pomalé dni. Boli pomalé a prázdne. Veľmi pomalé. A veľmi prázdne. Povedala som niekedy o nich Hazel? Možno nie. Na to človek aj zabudne, keď na chvíľu žije v okamihu zaujatosti. Vždy, keď za mnou prišla Hazel, svet akoby sa bol zmenil. Neboli sme Hazel a Australia, ale dve sestry bojujúce o krajší život. Neboli sme Hazel a Australia, ale dve pobláznené tínedžerky ignorujúce svet starostí. Nebola som Australia, čo sa schováva v bielych perinách v izbe s nie tak celkom bielymi stenami. A ona nebola Hazel, čo sa musela o svoju slabú sestru starať štyri roky. Nie, boli sme opäť tým, čím sme bývali.

Odtiaľto svet vyzerá inak. Taký maličký a plný zraniteľných tvorov. Takto z diaľky vyzerá ako ilúzia. Cítim sa ako v kine, kde na plátne beží filmový hit pre filmových maniakov. V končekoch prstov cítim akési slabé mravčenie. Akoby mi v žilách prúdil adrenalín, žiadostivosť, ktorú som už roky necítila. Chcem svet vidieť inak. Chcem žiť inak. Chcem začať odznova, zmeniť mnohé svoje rozhodnutia a čeliť problémom v ich zárodkoch.

A možno mám možnosť, príležitosť stať sa niekým iným. Ak aj v inej dimenzii, nech už aj tak je, len nech som. Nechcem pomoc ani byť trápením pre ľudí, ktorí môžu byť šťastní, aj keby len na chvíľu. Šťastie mi môže pripadať hlúpe, no iní ho cenia viac ako zlato či soľ. Snáď šťastie je to, čo mnohí v živote hľadajú. Niektorí chcú úspech, iní prahnú po pokoji. Po čom túžim ja?

Zavriem oči a nechám sa viesť teplým letným vánkom dnešného večera.

Osemnásteho poslednýkrát osemnásť pre človeka bez ambícií a snov a posledná kapitola Australinho života. Tento príbeh je vskutku jedno veľké sklamanie, avšak stále je tu epilóg, respektíve posledná časť, ktorou sa definitívne zakončí tento výplod fantázie. Australiu som si predstavovala inak a ani som nečakala, že ju zakončím takto, no je to najjednoduchšia cesta a pravdepodobne aj môj najčastejší spôsob, ako sa vyrovnávať s postavami. Takže dámy a páni, pripravte sa na najviac očakávaný koniec Australinej cesty.

-fleewex