Secret Love

-1-

Unudene som sedela a počúvala posledné slová profesorky. Hovorila niečo o teste, no vnímala som ju len matne. V hlave som si odpočítavala minúty, kedy zazvoní a ja odídem z tejto miestnosti.

Spoločnosť mi robila kniha, v ktorej som bola ponorená až do momentu, kým sa neozvala moja najlepšia kamarátka.

"Zase máš v rukách tú knihu?" karhavo na mňa pozrela Lesslie, ktorá ako vždy aj dnes meškala na hodinu.

Štvalo ma, že prišla ako veľká voda v polovici hodiny a od vtedy mala potrebu vyrušovať a stále mi niečo hovoriť. Ako keby ona nemusela dávať pozor.

"Less radšej budem mať v ruke knihu ako niekoho penis." zazrela som po nej ako som zatvárala knihu.

Nemohla som jej nevyčítať to, že sa vyspala s mojím bratom. Máme proste dohodu, ja si nezačnem s jej bratom a ona s tým mojim, a ona to porušila.

"Ako dlho to ešte budem musieť počúvať?" povzdychla si, vytiahla zošit a začala si zapisovať dátumy, ktoré profesorka povedala. "Aj tak si myslím, že keby si stále nebola ponorená v tých tvojich knihách, bola by si šťastnejšia." znova sa ozvala Lesslie, ktorá si opäť myslela, že je tá najmúdrejšia a všetko vie. Opak bol však pravdou. Ani ona všetko nevedela.

"Vieš Less lenže mne práve toto vyhovuje." zašepkala som a postavila sa.

„Nespoznávam ťa. Čo také sa stalo za ten čas, čo som tu nebola? Pred tým si takáto nebola." Pozrela na mňa skúmavým pohľadom, ktorým mi dala najavo svoj záujem o moju maličkosť.

Vedela som čo chce počuť. No ja som nemohla. Len som jej smerom smutne pokrútila hlavou a vzala si veci. Hodina skončila a to bolo znamenie pre mňa presunúť sa o poschodie nižšie. Do bufetu. Ešte raz som skontrolovala, či som si zobrala všetky veci a pobrala sa preč. Lesslie za mnou utekala až kým ma nedobehla. Nepýtala sa, nerozprávala. Vedela, že mám zlý deň a teda našťastie viac už neprovokovala. Bola som jej za to vďačná.

V bufete som si ako vždy vypýtala bagetu a džús. Už je to taká moja tradícia. Chodím sem každý deň a vždy je to o tom istom.

Vyšla som pred budovu školy, sadla si na lavičku a zapozerala sa do neznáma. Všetko bolo tak chaotické až ma to desilo. Chaos vo mne, v mojom živote, okolo mňa... Spomienky na mňa doliehali viac ako obvykle, čo ma desilo. Nočné mory, kvôli ktorým som v noci nespávala, udalosti posledných mesiacov, jednoducho všetko.

„Andrews? Volá ťa dejepisár. Vraj sa pôjde niekam na exkurziu a chce aby si išla aj ty." Doľahol ku mne hlas môjho spolužiaka. Naštvalo ma to, chcela som sa najesť. No záujem o to, čo hovoril bol väčší.

„Na exkurziu? Ale veď jedinú exkurziu majú teraz naplánovanú štvrtáci." Nechápavo som na neho pozrela, ale aj tak som sa postavila, aby som o pár sekúnd neskôr mohla nasledovať Lucasa.

Kráčali sme cez celú školu. Nerozprávali sme sa. Nemali sme o čom. Nikdy sme neboli ani len kamaráti. On patril medzi tých populárnejších chalanov a ja som bola tá nevýrazná. Vyhovovalo mi to.

„Potom sa stav ešte za mnou. O niečom sa s tebou potrebujem porozprávať." Usmial sa na mňa Lucas, zaklopal na kabinet a zmizol.

Dvere sa otvorili a v nich stál starší, šedivý profesor, ktorý ma na škole akceptoval asi ako jediný. Chápal ma aj v časoch, keď som len mlčala a tupo pozerala.

„Volali ste ma pán profesor?" neisto som prehovorila nezabúdajúc na zdvorilý úsmev.

„Áno slečna Andrews. Ako iste viete, so štvrtákmi pôjdem na exkurziu do múzea. Bol by som rád ak by ste išli aj vy. Je to síce oznámenie na poslednú chvíľu, ale ostalo pár voľných miest a ja chcem aby ste išli iba vy." Vysvetlil mi.

„Dobre a kedy?" oblízla som si pery a napravila ramienko z batoha.

„Zajtra." Vydýchol a do ruky mi podal informovaný súhlas pre rodičov. „Doneste ho zajtra. Zraz je o deviatej pred školou. Ak by sa čokoľvek zmenilo a vy by ste nemohli ísť, prosím zavolajte mi." Ako rozprával, na papierik písal svoje číslo, ktoré mi tiež podal.

Na súhlas som len prikývla a vyšla von. Zamyslela som sa kam pôjdem keďže mi ostávalo ešte dvadsať minút prestávky, ale keď mi v hlave bleslo meno Lucas hneď som vedela kam ísť. Do triedy.

„Lucas? Potreboval si niečo?" usmiala som sa na chlapca, ktorý sedel na svojom obvyklom mieste.

„Candy si jediné dievča z triedy, ktoré chápe matike. Potreboval by som ju vysvetliť. Pozri ak bude nutné aj ti zaplatím. Len nemôžem prepadnúť." Zúfalo na mňa pozeral.

„Čo tak zrazu? Myslím, doteraz si sa mi ani nepozdravil, tak prečo by som ťa mala doučovať?" neisto som prehovorila. „Navyše, ja sama mám toho až až. Prepáč, ale jednoducho to nie je možné." Nebola som si istá, či som sa rozhodla správne. Avšak v tej chvíli mi to ani kúsok nevadilo.