Tajomná - Život a Smrť

23. Kapitola

„Zaslúžila som si to."

AYLONWIR – DOL AGRA, JAR, 6517

Bol to dlhý boj... bojovala v ňom pridlho a statočne. Myslela si, že to nemá význam, ale malo. Všetko sa deje z určitého dôvodu. Stratila svoju ľudskosť a znova ju našla. Pomohli jej priatelia. Aj keď ich chcela zabiť a ublížiť. Boli tu pre ňu tak, ako ona kedysi pre nich. Zachraňovala ich, no seba zachrániť nedokázala. A potom sa jej tie emócie a city vrátili. Bola to bolesť zmiešaná so strachom, radosťou a smútkom. Nerozumela tomu, ale chcela to prijať. Zaslúžila si po tom všetkom trpieť a cítiť bolesť. Teraz je len obyčajný človek. Mágia v nej však pretrváva a je len na nej, či ju znova nájde a objaví v samej sebe.

ÑÑÑ

Bol deň a Andora kráčala ku hlavnému stanu. V noci sa videla poslednýkrát s Mistle a potom ju pustila na druhú stranu. Bolo to síce bolestivé, ale to bol osud Mistle. Konečne našla svoj pokoj. Erin ju dal zavolať do tohto stanu, lebo sa s ňou chcel rozprávať. Vedela, že im toho bude musieť vysvetliť ešte veľmi veľa. Už teraz nevládala a bola slabá. Emócie ju ničili viac, ako nejaký súboj. Andora zastala pred stanom. Dvaja Púštni vlci strážili vchod. Až keď jej naznačili, že môže vstúpiť dnu, vošla cez vchod, cez ktorý bola prehodená plachta, aby nik nevidel, čo sa dnu deje. Andora sa ocitla v tom istom stane, do ktorého ju doniesli omráčenú Erin a Rux. Tu stretla Mistle. V stane, okrem nej, boli Erin, Rux a Araniss. Andora si pohľadom premerala Araniss. Nepamätala si ju, i keď vedela kto je a čo spôsobila. Mala tmavú opálenú pleť a hnedé vlasy. Oranžové oči jej priam svietili. „Andora," povedal opatrne Rux. Andora sa naňho spýtavo pozrela. Ešte včera ho chcela zabiť, no teraz mu bola vďačná za to, že ju tu doviedol. „Vieš prečo sme ťa zavolali?" opýtal sa chladne Erin. Presne takého si ho pamätala. Chladného bez náznaku emócií. Vo vnútri to bol správny chlap, alfa. Bol spravodlivý a rozvážne. Správal sa tak, ako sa vodca správať má. „Pár dôvodov by som poznala," povedala Andora a usmiala sa. Erin vážne pokrútil hlavou. „Všetko už vieme." Andora sa zmätene naňho pozrela. „Odkiaľ by ste všetko vedeli?" opýtala sa nakoniec. Erin jej podal list. Andora ho vzala do ruky a začala čítať.

Erin,

Andora sa vrátila. A i keď sa vrátila, žiadna oslava sa konať nebude. Zmenila sa. Zomrela a znova ožila. Smrť jej vzala emócie. Nemáme moc času. Rux ju vedie k vám. Verím, že jej dokážete pomôcť. Urobte všetko pre to, aby sa vrátila späť taká, aká sme ju poznali. Dávajte si pozor nemôže zomrieť. Všetko pochopíš, keď ju stretneš.

Welda

Takže Welda vedela o každom jej kroku. Všetko toto bolo naplá-nované a Andora o ničom nevedela. Všetko robili poza jej chrbát. Ne- bola na nich nahnevaná, vedela, že to nemyslia zle. „Tak prečo ste ma teda zavolali?" opýtala sa po chvíli. Všetci ml-čali. Andora ničomu nerozumela. Prečo zrazu stíchli. Čo sa to s nimi deje? „Je tu niečo, alebo skôr niekto, kto ťa pozná," začala Araniss. An- dora sa na ňu spýtavo pozrela. O kom to rozprávala? Rux prikývol a tiež vyzeral veľmi zmätene. „Chce sa s tebou porozprávať o samote," dodala nakoniec Araniss. Všetci sa otočili a rýchlo vyšli von. Rux sa ešte zastavil pred ňou. An- dora sa naňho spýtavo pozrela. „Prepáč..." „Nie, myslel si to dobre. Ako pravý priateľ," usmiala sa naňho. Rux jej úsmev opätoval a vyšiel von zo stanu. Andora sa ešte za ním díva- la. V stane ostala úplne sama. Na niekoho čakala a sama nevedela na koho. Všetko bolo iné. Zmenilo sa to. Nespoznávala svojich priateľov. A ani oni nespoznávali ju. Tak veľmi ju smrť zmenila. A otvorila oči.
„Rada ťa opäť vidím, Andora," počula hlas za sebou. Andora pres- ne vedela, komu hlas patrí. Otočila sa a vtom jej telom prešla bolesť. Andora cítila, ako jej niekto zabodol dýku do brucha. Bolesť ju donúti- la padnúť na kolená. Osoba, ktorá stála za ňou, z nej dýku nevytiahla a stále ju držala v ruke. Andore sa do očí nahrnuli slzy. Vtom osoba, ktorá stála nad ňou z nej drsne vytiahla dýku a hodila ju na zem. Andora zodvihla hlavu a pozrela sa jej do očí. „Čo sa to tu deje?" počula, ako niekto vošiel do stanu. Bol to Rux. Andora sa zhlboka nadýchla a potlačila slzy. Bolesť pomaly ustupova- la. „To je v poriadku," povedala s bolesťou v hlase a ani sa naňho ne-pozrela. Rux tam ostal stáť a ani sa nepohol so svojho miesta. Andora cítila jeho pohľad, ktorým si ich premeriaval. „Zaslúžila som si to," dodala ešte. Bolesť takmer ani necítila. „Počul si ju, odíď!" povedala osoba, ktorá stála nad ňou a ktorá ju bodla. Rux váhal. Andora len kývla hlavou, čím naznačila to, že s ňou súhlasí. Rux sa poslednýkrát pozrel na ňu a potom vyšiel von. „Bolí to?" opýtala sa. Andora sa postavila zo zeme. Bolesť ustúpila a rana sa jej začala hojiť. „Yviss..." povedala Andora smutne. Yviss hrdo zodvihla bradu. „Áno?" opýtala sa a spýtavo sa na ňu pozrela. Andora sa vystrela a pozrela sa jej do očí. „Je mi to ľúto," povedala nakoniec. Yviss sa ironicky zasmiala. „Andora, to nie je také ľahké," povedala nakoniec. „Čo mám spraviť pre to, aby sme boli priateľky?" Yviss sa otočila a zodvihla krvavú dýku zo zeme. Pohľadom si ju premerala a až po-tom sa otočila ku Andore. „Moja rodina ma považovala za monštrum a ty," odvrátila pohľad od dýky a pozrela sa na Andoru, „ty si to monštrum zo mňa spravila." Andora nevedela, čo jej má na to odpovedať. Yviss mala pravdu. An-dora nekonala dobre. Pokazila to, čo bolo už dávno pokazené a ok-rem toho získala novú nepriateľku. Veľmi mocnú nepriateľku. „Teraz budem zabíjať tak, ako si kedysi zabíjala ty. Za všetkých tých mŕtvych budeš zodpovedná ty. Zničila si mi život, teraz ho ja zni-čim tebe," pokračovala Yviss. „Yviss, ty predsa nemôžeš zabiť, si mŕtva," namietala Andora. Ve-dela, že mŕtvi zabiť nemôžu. Yviss sa víťazoslávne usmiala. „Kým si tu nebola, Andora, zistila som veľa vecí. Vlci ma veľa naučili. Zistila som, ako ma môžu vidieť a k tomu stačila jedna obyčajná vec. Všetko sa zmenilo," vysvetlila jej to Yviss, ktorá prižmúrila oči. Andora nerozumela. O čom to rozpráva-la? Vtom niekto vošiel do stanu. Bola to žena. Araniss, ktorá sa posta-vila vedľa Yviss a takisto sa pohŕdavo na Andoru pozrela. Andora sa na nich zmätene pozrela. „Čo si s ňou spravila, Yviss?" opýtala sa nakoniec. „Nič so mnou nespravila. Len mi povedala, čo si jej spravila. Zabila si ju, Andora! Nevinné dievča, ktoré chcelo len žiť a ty si ju..." Araniss prestala rozprávať. Yviss sa na ňu zahnala dýkou a bodla ju do brucha, takisto ako aj Andoru. Araniss padla na zem a začala vypľúvať krv. Yviss z nej dýku vytiahla a odhodila ju. Andora vtom niečo cítila. Bolo to slabé, ale badateľné. Bola to mágia. Mágia, ktorá Yviss držala živú.
„Prečo si jej to urobila?" opýtala sa zhrozene Andora. „Večné trápenie, Andora. Tak, ako som ti to sľúbila," odvetila. An- dore nešlo do hlavy to, ako dokázala Yviss niekoho zraniť. Vedela, že za to môže mágia. Teraz však musela nájsť predmet, v ktorom bola tak veľká moc ukrytá. „Yviss, prestaň! Zabila som ťa, ale nenechám ťa zomrieť. Sľúbila som ti, že ťa vrátim naspäť," povedala Andora. Yviss sa zasmiala. „To povedala Andora, ktorej neverím a ktorá ma zabila." „Tá Andora je mŕtva. Teraz ti to sľubujem ja," povedala Andora a vtom zbadala niečo nezvyčajné na Yviss. Yviss sa opäť zasmiala. „Neverím ti už nič, Andora. Raz si ma okla-mala," odmlčala sa a prebodla Andoru pohľadom. „No najviac na tebe nenávidím to, že i keď všetko zahodíš, nakoniec aj tak vyjdeš ako víťaz. Prečo nemám také šťastie ja?" rozprávala Yviss ďalej. Andora zatiaľ vymýšľala plán. Okolo krku mala Yviss na šnúrke zavesené čierne pierko. Andora nevedela, odkiaľ ho mala, no vedela, že ho mu-sí získať. Araniss zomierala a ona jej musela pomôcť. „Pokiaľ tu som, nedovolím ti nikomu ublížiť," povedala Andora odhodlane. Yviss sa na ňu zarazene pozrela. Asi nečakala, že Andora povie práve toto. Možno len od nej čakala prosby k nej, aby s tým skončila. No, Andora práve prišla na to, ako sa Yviss zbaviť a poslať ju späť na Miesto Duchov. „Nezbavíš sa ma tak ľahko, Andora," povedala nakoniec Yviss. An-dora viac neváhala. Rýchlo sa pohla zo svojho miesta a strhla šnúrku s pierkom z Yvissinho krku. Yviss sa chytila za krk, no šnúrka s pierkami tam nebola. S nenávis-ťou sa na Andoru pozrela. Vtom sa Araniss prestala dusiť a rana, kto-rú mala ešte pred chvíľou na bruchu. Zmätene sa pozrela na miesto, kde mala stáť Yviss a potom sa zmätene a spýtavo pozrela na Andoru. Andora v ruke držala čierne pierko a pohľad z neho nespustila. „Kde je?" opýtala sa vydesene Araniss. Andora mala oči len pre to čierne pierko, ktoré niekde videla. Rukou po ňom prechádzala. Cítila z neho mágiu, ktorá bola mocná. Tak mocná, že dokázala udržať mŕt-vu medzi živými. A Andora tú mágiu poznala.