Tajomná - Život a Smrť

22. Kapitola

„Všetko sa vracia a bolí to."

AYLONWIR – DOL AGRA, JAR, 6517

„Čo sa to s ňou deje?" opýtal sa nechápavo Rux. Andora sa prestala zrazu hýbať a pozerala sa na niečo, čo on a ostatní nemohli vidieť. Niečo sa v nej zlomilo. Všimol si slzy, ktoré sa jej nahrnuli do očí.
Púštni vlci ju chytili a Andora sa nebránila. Stále sa dívala pred seba na niečo neviditeľné. „Odneste ju von a zviažte ju tam," nakázal Erin. Andora sa so svojho miesta ani nepohla. Vojaci ju ťahali k východu, no ona sa neustále dívala pred seba. Po lícach jej začali stekať slzy. „Farhou torn alemun," zašepkala. Udivene sa pozrel na Erina, ktorý sa mu opätoval zmätený pohľad. „Mágia," zašepkal Erin. Vtom zacítil pod svojimi nohami, akoby sa zem triasla. Zapotácal sa a takmer spadol. Ako rýchlo to prišlo, tak to aj odišlo. Rux sa narovnal a pozrel sa znova zmätene na Erina. Tentoraz sa však Erin naňho ani nepozrel, ale díval sa smerom ku Andore. Jeho výraz bol plný prekvapenia a zdesenia zároveň. Rux sa takisto pozrel tým smerom, aby zistil, čo sa stalo. Čakal, že uvidí Andoru a troch Púštnych vlkov. Andora stála sama na mieste, kde stála aj predtým. Púštni vlci sa so strachom držali vzadu. Andore po lícach stekali slzy, jej oči boli červené. Čo však Ruxa zaskočilo najviac bola osoba, ktorá stála chrbtom otočená k nemu. A vtom mu to doplo. Keď sa Andora rozplakala a pozerala sa do neznáma, v skutočnosti uvidela ju. Dievča malo zapletené čierne vlasy. Bolo vysoké a štíhle. A i keď jej nevidel do tváre, spoznal v nej jeho priateľku. Jeho a Andorinú priateľku. Priateľku, ktorá bola už dávno mŕtva.

AYLONWIR – DOL AGRA, JAR, 6517

Mistle sa so súcitom na Andoru pozerala. Oči mala len pre ňu. Videla, že niečo sa s Andorou stalo. Nevzpierala sa viac a nesnažila sa nikoho zabiť. Teraz sa len triasla a dívala sa do jej očí. Slová boli zbytočné. Andora prežívala vo vnútri seba boj. Svoj vnútorný súboj. Vedela, že ho vyvolala ona. A takisto aj vedela, že to bude bolieť. Nechcela jej spôsobovať bolesť, preto tu ani nebola, ale musela. Musela zachrániť svoju priateľku, ktorá jej v minulosti zachránila život niekoľko krát. Bola jej to dlžná. Vedela, čo Andora pred malou chvíľou spravila, keď sa ju vojaci snažili zobrať von zo stanu. Použila mágiu. A i keď Mistle nikdy nemala s mágiou nič spoločné, teraz to cítila. Akoby počula niekoho, kto hovoril, čo sa práve stalo. Andora ju zviditeľnila. Tí, čo ju nevideli, ju mali rovno pred očami. Andora padla na kolená a do dlaní si chytila tvár. Rozplakala sa. Bol to tichý plač, avšak veľmi bolestivý. Mistle sa takisto nahrnuli slzy do očí. Stála nad Andorou. Teraz vedela len jedno. Andora práve utiekla zo svojho pekla.

AYLONWIR – DOL AGRA, JAR, 6517

Slnko zapadalo. Piesok mal ohnivú farbu, podobnú ako obloha. Všade bolo ticho, ktoré nikto nechcel narušiť. Bolesť a strach viseli vo vzduchu. Andora sedela niekoľko metrov, v piesku, od tábora. Jej pohľad bol prázdny. Nevnímala nič. Všetko bolo tak nepodstatné. Tak zbytočné. Oči mala červené. Piesok mala asi všade, ale bolo jej to jedno. Cítila sa presne ako táto púšť. Kedysi tu rástli stromy, ktoré neskôr zničilo teplo. Všetko pekné pokryl piesok a zničilo slnko. Bolo to nenávratne preč. Bolo to prázdne. „To, čo z nás robí nás je tak... primitívne," povedala Andora, no pohľad neodvrátila. Vedela, že za ňou niekto stojí a dlhšiu dobu ju pozoruje. Vtom začula kroky, ktoré sa k nej blížili a neskôr zbadala aj postavu, ktorá si vedľa nej sadla do piesku. Andore sa znova do očí nahrnuli slzy. „Cítim všetko. Cítim vzduch, teplo... spomienky. Cítim krv v mojich žilách, cítim ako sa zem točí," zašepkala. Zhlboka sa nadýchla a zavrela oči. Prvé slzy jej stiekli po tvári, no ďalšie neprišli. Andora sa to snažila všetko potlačiť. „Mám pocit, akoby som sa vrátila v čase," povedala jemne Mistle. Snažila sa zmeniť tému a za to jej bola Andora vďačná. Andora sa smutne usmiala a sklonila hlavu. „Čo bude teraz, Mistle?" zašepkala Andora. Mistle odvrátila od nej pohľad a takisto sa zadívala do diaľky. „Nájdeme spôsob, ako ísť ďalej," povedala nakoniec Mistle. Andora chvíľu váhala a potom sa na Mistle smutne a zničene pozrela. Mistle jej pohľad opätovala a nežne sa usmiala. „Najviac sa bojím toho, že nebudem vedieť, ako mám žiť," odvetila jej Andora a prestala sa usmievať. Sklopila pohľad. „Andora," povedala Mistle a jemne sa Andory dotkla, „vieš, že mne môžeš povedať všetko," dokončila svoju vetu. Andora nemo prikývla. Chcela jej toho veľmi veľa povedať. Znova sa nadýchla, akoby lapala po dychu. Slabí vetrík sa jej pohrával s dlhými bielymi vlasmi. Do jej očí sa znova nahrnuli slzy. „Zomrela som, Mistle. Kvôli mojím priateľom som bola ochotná zájsť až takto ďaleko. No ľutovala som to. A to ma priviedlo do šialenstva. Bola som mŕtva a šialená," Andora sa zasmiala. Jej výraz sa však znova zmenil na ten bolestivý. „Robila som veci, ktoré by som ako živá nikdy neurobila. Vieš, čo som všetko spravila? Vieš, čo všetko som musela obetovať, aby som sa mohla vrátiť naspäť?" povedala a znova sa pozrela na Mistle. Mistle pokrútila hlavou. „Neviem," zašepkala opatrne. Andora sa na ňu s bolesťou v tvári dívala. „Nechala som ich, aby na mňa zabudli. A kvôli tomu som ich obvinila. Chcela som sa im pomstiť kvôli mojej hlúposti. Oni za nič nemôžu, to ja som všetko pokazila," povedala. Slzy jej stekali po lícach a Andora to nedokázala zastaviť. Bolo neskoro. „Chcela som ich zabiť, lebo na mňa zabudli. Tri roky sa ženiem za nimi, len kvôli tomu, aby som sa im mohla pomstiť. Takto sa priatelia nesprávajú." Andora nevidela koniec tej bolesti. „Máš šancu začať znova od začiatku, Andora. Zabudnúť na to, čo sa dialo včera a žiť nový život. Nájsť svojich priateľov a milovať ich tak, ako si ich milovala ešte predtým než si zomrela," povedala Mistle. Andora pokrútila hlavou. „Nejde zabudnúť na to čím som," odvetila. „Čas všetko spraví..." „Ty to nechápeš. Denne mám pred očami smrť nevinných ľudí. Tých ľudí, ktorých som zabila..." jej hlas sa zlomil. „Je tu niečo, Andora, čo si nedokážeš odpustiť. Čo to bolo? Povedz mi to," vyzvala ju Mistle. Andora pokrútila hlavou. „Zabila som Kadische. Ona chcela zabiť dieťa..." „Na tom nie je nič zlé, Andora. Len si ju chcela zastaviť," skočila jej Mistle do reči. Andora si rukou utrela slzy. „Zabila som ju aj s tým dieťaťom," povedala Andora nakoniec. Mistle sa zhrozene na ňu pozrela. Nevedela, čo jej má teraz na to povedať. „Démoni mi vzali celý môj svet, moju osobu a teraz sa ja nevyhnem svojmu osudu. Neutečiem mu. Útočí na mňa a ja sa nedokážem brániť. Musím to len prežiť," dodala Andora nakoniec. „Som úplne sama." Mistle ju chytila za ruku. „Nie si sama, Andora." „Mala som ostať mŕtva." „Andora, prestaň!" „Toto miesto je skutočné väzenie..." Andora plakala čoraz viac. „Andora..." „Nič mi neostalo..." „Andora! Správaš sa akoby som nežila," povedala Mistle hlasnejšie a tak prerušila Andoru. Andora sa na ňu smutne pozrela. „Ty si mŕtva, Mistle," odvetila jej nakoniec. „Tak prečo ma potom vidíš?" „Pretože aj ja som bola tam, kde si teraz ty a vrátila som sa. Stále som mŕtva, no teraz ma vidia aj živí," odvetila. „Nerozumiem ti, Andora. O čom to rozprávaš?" nechápala Mistle. „Si na Mieste Duchov. Ešte nie si úplne mŕtva." „Môžem sa vrátiť späť?" Andora pokrútila hlavou. „Nie." „Ako si to potom dokázala ty?" skočila jej do reči. „Zabila som," odvetila takmer pošepky. „Ako zomriem úplne?" opýtala sa Mistle tentoraz opatrnejšie. „Ja ti pomôžem," povedala Andora pokojne. Mistle sa vtom usmiala. Andora sa na ňu zmätene pozrela a znova si utrela slzy. Červené oči však nedokázala zakryť. „Stále máš dôvod žiť, Andora," povedala Mistle veselšie. Andora sa zamračila a nechala Mistle rozprávať ďalej. „Vďaka tebe môžu všetci nájsť pokoj. Ty si tá, ktorá ich zachráni od zatratenia a zabudnutia. Len ty im dokážeš pomôcť. Vždy si chcela zachraňovať ľudí. Aj toto je zachraňovanie." „Hovoríš o mne, ako keby som bola boh. Ale s bohmi ja už nemám nič spoločné." „Možno im už neveríš, ale medzi nimi a ľuďmi si ty. Môžeš im vziať to, čo stvorili a povolali k sebe. Tým ich predsa ničíš..." „Tým ničím aj mŕtvych," skočila jej Andora do reči. „Nerozumiem." „Ty vieš aký to je pocit," odmlčala sa. „Aj ja viem aké to je. Si sama, nikto ťa nevidí, nepočuje. Vidíš to, čo vidieť nechceš. Každú smrť, každý prehratý zápas. Ničí ťa to. Si len duch. Vidíš ako ostatní na teba zabúdajú. O čom je takáto smrť?" povedala odrovnane Andora. „Máš pravdu," povedala nakoniec Mistle. „Avšak vďaka tebe sa mŕtvi dostavajú späť ku svojím bohom," dodala ešte. Andora bola ticho. Dívala sa do zeme. Aj Mistle stíchla. Slnko vystriedali hviezdy a mesiac. Nočná obloha bola priamo nad nimi. Hodiny ubiehali veľmi rýchlo. Chlad bol krutý, no im to nevadilo. Obidve boli totiž mŕtve. Na tomto svete skončili, no ich poslanie začínalo na tom druhom. „Andora?" povedala po nekonečnom tichu Mistle. Andora si len povzdychla a naznačila jej, aby rozprávala. „Bolí to?" opýtala sa nakoniec. „Áno," povedala Andora pošepky. „A vidíš tam aj niečo dobré?" Mistle sa neprestávala pýtať. Andora sklonila hlavu. „Nie," bolo jediné, čo jej na to povedala. „Pamätáš si naše posledné stretnutie?" opýtala sa Mistle a ľahla si do piesku. Teraz sa dívala na jasnú nočnú oblohu. Andora si ľahla vedľa nej. „Pamätám," odvetila. „A vieš, čo som ti vtedy povedala?" Andora mlčala. Slzy sa jej znova tisli do očí. Spomínala si na každú chvíľu z ich posledného stretnutia. Bolo to pre ňu bolestivé. Veľmi. „Nikdy nezabudni na Nildor. Nezabudni na to, čo sme spolu prežili. Nezabudni na mňa. Som hrdá na to, že som ťa mohla spoznať, byť súčasťou tvojho života a aspoň na chvíľu doň vkročiť. A ak má takto skončiť moja cesta na zemi, tak chcem, aby to tak bolo. Chcem zomrieť pri tebe, ako tvoja priateľka." Andora slzy neudržala. Znova jej začali stekať po lícach. „Prestaň, Mistle," povedala pošepky. Bolelo to. Každá spomienka na ich rozhovor, na ich spoločné a posledné chvíle. „Nezabudni na mňa. Celú dobu som tu bola pre tebe. A to, čo sme spolu zažili nebola len obyčajná hra bohov, bolo to skutočné. Nie pre ich zábavu, ale pre nás," pokračovala Mistle a ignorovala Andoru. Vedela, že ju to ničí... „Mistle..." povedala Andora a zavrela oči, z ktorých jej tiekli neprestajne slzy. „Andora, sprav to pre mňa a ukonči to. Dokonči to, čo sme spolu začali a nezabudni," dokončila. Andora pokrútila hlavou. „Od mojej smrti som tu, v Dol Agre. Ostala som tam, kde sme sa videli naposledy a kde som zomrela. Zo svojho života neľutujem nič, Andora. Môj život bol presne taký, ako som si ho predstavovala. Toto miesto mi pripomínalo teba. Čakala som na to, kým sa vrátiš. Zároveň som sa bála. Bála som sa toho, že sa už nikdy nebudeme vidieť. To, čo sme kedysi nechápali, teraz napĺňa náš život. To, čomu sme sa vyhýbali je v nás. Smrť..." Mistle prestala rozprávať, lebo sa jej zlomil hlas. Plakala. A i keď sa Andora na ňu nedokázala pozrieť, vedela to. „Smrť nás zničila..." zašepkala Mistle cez slzy. Andora sa zničene a s bolesťou dívala na oblohu posiatu hviezdami. „Nie," zašepkala a svoj pohľad upriamila na neznámi bod na oblohe. „Andora..." Mistle sa snažila zastaviť slzy. „Smrť nás nedokázala zničiť. Sme mŕtve, Mistle, ale stále sme tu. Sme zmenené a iné. Smrť nás spravila silnejšími a odolnejšími ako hocikedy predtým. Nikdy nemala nad nami moc. Nedokázala nás oddeliť od seba. My sme si našli cestu. Všetko však bolí. Každá strata, smútok... Netrvá to však navždy. Prejdeš si tým a začneš znova. Začneš bez tých, ktorých pri sebe mať nemôžeš. Ale začneš odznova. Bolesť odchádza a smrť prehráva," povedala Andora a rýchlo sa posadila. Až teraz sa dokázala pozrieť na Mistle. Mistle len nechápavo na ňu pozerala. Už síce neplakala, ale oči mala červené. Andora sa usmiala. „Smrť nie je koniec. Len ti otvorí oči. Zistíš, čo zistiť máš. Všetko má význam. Aj moja smrť ho mala. Neviem, či sú na druhej strane bohovia, no niekto tam musí byť. Niekto, kto na nás všetkých čaká. Niekto, kto nás miluje, pretože sme všetci jeho," odmlčala sa. Mistle sa zodvihla zo zeme a pozrela sa jej do očí. „Niečo mi uniká, Andora," povedala zmätene. Andora sa neprestávala usmievať a postavila sa zo zeme. Podala ruku Mistle, ktorá sa s jej pomocou takisto postavila. Stáli oproti sebe. „Celý život nám uniká tá pointa. Myslíme na smrť, bojíme sa jej. A pritom by sme sa mali báť niečoho iného," Andora bola tak nabitá novou energiou. Všetko dávalo význam a ona začala rozumieť. „Nie smrť, ale život je umieraním a smrť je životom."

AYLONWIR – DOL AGRA, JAR, 6517

Stál neďaleko od nich. Celú dobu ich pozoroval. Nepočul ich rozhovor, no videl ich emócie. Prežíval s nimi všetko. Medzi nimi bolo silné puto. Puto, ktoré neprerušila ani smrť. Znova si našli cestu k sebe. Bola už noc. Andora a Mistle stáli oproti sebe a viedli rozhovor. Andorin výraz bol šťastný a Mistle... sa tiež usmievala. Takto si ich pamätal, keď ich videl spolu naposledy. Andora natiahla ruky ku Mistle. Niečo povedala, nerozumel a ani nepočul, čo to bolo. Mistle sa zhlboka nadýchla a dotkla sa Andoriných rúk. A vtom... vtom zmizla. Andora ostala sama stáť na púšti. Nerozumel ničomu, čo sa práve teraz stalo. Niečo sa však zmenilo. Okrem toho, že Mistle zmizla s Andorou sa niečo stalo. Usmievala sa. Vyzeralo to, akoby Andora pohltila Mistlinho ducha. Naozaj tomu nerozumel. Andora tam ešte stále stála. Bola sama a dívala sa na oblohu. Usmievala sa. Bola šťastná. Presne tak, ako si ju pamätal. Andora bola späť. Usudzoval to podľa toho, čo videl. Chýbala mu. Veľa vecí si stále nevedel vysvetliť, ale teraz bol šťastný, že to, čo sa stalo s Andorou je za nimi. Andora je späť a to bolo hlavné. Ona vedela vždy, čo má robiť. Možno mu vysvetlí veľa vecí, ktoré on ešte nechápe. Andora zachraňovala všetkých. Bola to bytosť s najkrajším a najúprimnejším srdcom, ktorú kedy stretol. Pomáhala všetkým, ale sebe nedokázala. Preto tu boli pre ňu oni. Jej priatelia.

Keď čas sa zastaví,
keď modlíš sa k bohu.
Keď z napätia ti je až na prasknutie,
keď všetko mieri k bodu,
keď vetvy mohutné,
ďalej rôzne sa delia.
Keď stojíš sám v tme
Ako slepec bez palice.
Keď radosť, bolesť, šťastie a smútok
skrývajú sa v tme,
na prvý dotyk,
skrývajú pravú podobu celú.

Tam v tichu a temnote
uvidíš tú silu.
Ona ťa povedie
len stačí mať vieru.
Tam hlboko vo vnútri,
každého z nás,
ukrytá spí
až nadíde čas,
aby sa zobudila,
pomohla druhému,
vyrásť a vzlietnuť
až k nebu samotnému.

oi6