Tajomná - Život a Smrť

20. Kapitola

„Tie city sú preč."

AYLONWIR – RAGNAR (RAGNARSKÝ ZÁMOK), ZIMA, 6516

„Láska, radosť, šťastie, smútok a plač, nenávisť, závisť, prekvapenie, bolesť zo straty, odpor, hanba, obava a... a strach. City, ktoré znamenajú priveľa na to, aby si ich všetky naraz uniesol. City, ktoré menia tvoju osobnosť. City, ktoré ťa robia šťastným a smutným zároveň. City, ktoré ťa nakoniec aj tak zničia. Láska. Čo je to? Bolesť? Radosť? Vie niekto, čo to slovo znamená? Nikto ju nevie presne definovať. To ona je spúšťač všetkých ostatných emócií. Radosti, šťastia, nádeje, ale takisto aj nenávisti, bolesti a smútku. Za všetko môže ona. Najprv ti ukáže krásnu stránku tvojho života. Nechá ťa veriť tomu, že niekomu na tebe záleží, že niekto ťa má rád, a potom ťa zničí. Šťastie a radosť sa zmenia na bolesť a nenávisť. Nie, neprerušuj ma," odmlčala sa, keď videla, že Welda chce niečo povedať. V jej očiach videla len nesúhlas. „Najviac bolí strata. Prináša viac bolesti, ako niektorí dokážu uniesť. Stratila som v živote priveľa, viem o čom rozprávam. Spôsobuje to, čo nikto z nás zažiť nechce. Spúšťa smútok. Smútok zničí lásku, ničí to pekné. Láska už viac neexistuje. A nakoniec je tu strach. Strach zo straty, strach z lásky, strach z ľudí okolo teba, strach zo smrti... Už to nikdy nebude také, aké to bývavalo. Stratíš raz a nikdy nezabudneš. Navždy to budeš nosiť vo svojom srdci. Bude to bolieť za každým ako si spomenieš. Chceš sa toho zbaviť? Vypni svoju ľudskosť... a potom? A potom je tá najväčšia bolesť preč. Tie city sú preč," povedala Andora a svoj pohľad nespustila z Weldy. Teraz jej povedala všetko. Jej city boli preč. Nezaujímalo ju, čo na to povie Welda. Možno, že keď jej to takto objasnila, už nebude mať viac otázok. Nevedela koľko je hodín, či už je ráno, alebo znova noc. Vo väzení ubiehal čas veľmi rýchlo. Popravde to tu Andora nenávidela. Mohla sa síce odtiaľto dostať kedy sa jej len zachcelo. Prečo to však ešte stále neurobila? Prečo neutiekla? Čo ju na tomto mieste držalo? „Andora, neverím ti, že si zabudla na svoje city. Vo vnútri ich stále máš, len si ich nechceš pripustiť. Nie je to len tak," namietala Welda. Jej hlas Andoru vytrhol z myšlienok. „Prekvapilo by ťa, aké je ľahké zabudnúť," odvetila potichu. Welda pokrútila hlavou. „Nemohla si zabudnúť, Andora. Predsa si pamätáš nejaký zážitok so svojimi priateľmi. Je to v tvojom srdci. Nemohlo to len tak zmiznúť. Smrť ťa predsa o nič nepripravila," namietala. Podišla bližšie k Andore a jemne sa jej dotkla. „Viem, že niekde vo vnútri ti to chýba. Chýba ti byť samou sebou," dodala. Andora mlčala. Všetko bolo tak komplikované, že Welde nedokázala vysvetliť za jednu noc, ako to vlastne je. A aj keby jej povedala všetko, nikdy by s ňou Welda nesúhlasila. „Je to preč, Welda. Toto som ja. Ak ti vadí, čo sa zo mňa stalo, to už nie je moja chyba. Chceš ma zabiť? Urob to. Ale nikdy ma už nedokážeš zabiť. Ja sa vždy znova vrátim. Dokončím to, čo som tu začala..." „A čo bude potom, Andora?" prerušila ju Welda. „Čo budeš robiť potom, ako všetkých zabiješ? Budeš sama. Možno už nemáš žiadne svedomie, ale ono pôjde za tebou. Nikdy sa ho nezbavíš..." Andora sa jemne usmiala. „Svedomie sa stratilo. Odišlo spolu s mojím životom," odvetila jej nakoniec. „Prečo sa snažíš zabiť svojich najbližších, Andora? Nedáva to žiadny význam," pokračovala Welda ďalej. Snažila sa u Andory postrehnúť, čo i len jednu emóciu. Nemohla si predsa len tak vypnúť ľudskosť. „Welda, ty si nikdy v živote nezažila to, čo ja. Moja rodina sa ma zbavila. Považovala ma za monštrum, ktoré môžu zabiť jedine duchovia. Ti, ktorí mi boli najbližší a nahrádzali moju rodinu, zomreli. Nechali ma tu samú bojovať so svojim osudom. Opustili ma. Keď som sa vrátila späť do Slobodného Fjoru, zistila som, že všetci na mňa zabudli, nevedia kto som. Bola som len nejaká rozprávková bytosť. Bola som pre nich nikto. V Rhamase som takisto. Hovoria, že ich priateľka Andora, zomrela pri boji so Sunduril. Hovorili, že ja už som mŕtva. Majú pravdu. Andora, ktorú poznali je naozaj mŕtva. Pre všetkých, dokonca aj pre tých, ktorí ju nasledovali zo Slobodného Fjoru. Nolme, Faileon, Tourion a Alyatur. Oni boli tí prví. Prví, ktorých som začala považovať za priateľov. A vieš, čo spravili? Odstránili ma zo svojho života. Do slova na mňa zabudli. Nechali ma tam, na Mieste Duchov, i keď vedeli, že nie som na druhej strane. Že ešte nie som úplne mŕtva, že môžem žiť," odmlčala sa a chladne sa na Weldu pozrela. „Toto nie sú priatelia. Sú to zradcovia, ktorí si za to všetko zaslúžia smrť. Mali zomrieť už v Slobodnom Fjore. A i keď ešte žijú, pre mňa sú mŕtvi," dodala. Welda pokrútila hlavou. „Toto nie si ty, Andora. Celý život bojuješ proti Zlu a teraz si sa postavila na zlú stranu..." „Nie, ja som si nevybrala zlú stranu. Tá moja je len trocha komplikovaná. Toto som ja, Welda. Celý život som počúvala len to, že som Zlo. Snažila som sa dokázať opak. Neoplatilo sa to, preto to skúšam od začiatku. Začínam tam, kde ma postavili bohovia. Chcem žiť v mieri. Všetko vyriešiť, nestojím o spory. A keď všetci, ktorí mi ublížili budú mŕtvi, až vtedy bude na svete rovnováha." „Na svete nikdy nebude rovnováha, Andora. To, že zabiješ svojich priateľov nič nezmení," odvetila jej Welda. Andora mlčala. Nevedela, čo jej má na to povedať. Skôr jej nechcela už nič povedať. To, čo považovala za potrebné bolo povedané. Welda si povzdychla a pozrela sa do zeme. „Andora," začala a vystrela sa, „som súčasťou tvojej rodiny. Ja ti dokážem pravý opak toho, čo tu hovoríš. Mojou povinnosťou je usmerňovať ťa a dávať ti rady. Dokážem ti, že nie všetci sme zlí. Ja ťa za monštrum nepovažujem, mám ťa rada. Ako dcéru. Som hrdá na to, že si v mojej rodine. A..." pozrela sa jej odhodlane do očí. „Chcem ti pomôcť. Chcem, aby si znova objavila samú seba bez toho, kto sú tvoji rodičia, bez toho ako sa teraz cítiš, bez zrady, ktorú si cítila od svojich priateľov. Chcem ťa späť."