Tajomná - Život a Smrť

12. Kapitola

„Kedysi sme bojovali spoločne."

RHAMAS – LUTHOVO MESTO, JAR, 6514

Iran sedela vo veľkej sieni, kde dva dni predtým bola, pre ňu, nezmyselná oslava. Bolo neskoro v noci, no Nacilme a Tir si ich všetkých povolali na zhromaždenie. Nevedela prečo a nevedela ani čo sa stalo. Okrem nej tu boli aj Werghand – kráľ Siedmeho klanu, Torni – kráľ Tretieho klanu, Ento, Nacilme a Tir. Nechápala prečo práve oni, prečo Nacilme nepovolala aj ostatných vodcov a kráľov. V tichosti sedeli a na niečo čakali. Nikto nič nepovedal. Iran si pohľadom premeriavala Nacilme, ktorá sedela v strede. Vedľa nej sedel jej manžel Tir. Nacilme však bola nejaká... divná. Inak to nevedela nazvať. Jej oči boli červené, akoby celú noc plakala. Vtom do miestnosti vošli piati vojaci a medzi sebou niesli osobu. Okamžite ženu spoznala. Bola to Andora. Od prvého stretnutia ju Iran nemala rada. Andora jej prišla ako klamárka. Avšak nerozumela prečo ju tu doniesli stráže. Ruky mala zviazané lanom za chrbtom, aby nemohla nijako zaútočiť. Spolu s vojakmi zastala pred nimi všetkými v strede. Nebodaj to bol súd? „Máš niečo, čo patrí nám, Andora," povedal Tir vážne. Andora naklonila hlavu a zamračila sa. „Váš obdiv?" povedala sarkasticky. Tir jej odpoveď odignoroval. Možno aj mala pravdu. Iran ju obdivovala. Obdivovala v tom, ako sa mohla postaviť medzi nich s takou odvahou. Predsa len niečo spravila. „Odpovedaj normálne. Toto nie je vtip," povedal Tir vážne. Andora sa zamračila. „Neviem o čom rozprávaš," odvetila nakoniec. „Uniesla si mi dcéru. Povedz mi kde je!" vyhŕkla Nacilme a postavila sa nahnevane zo svojho miesta. Tir ju chcel upokojiť, no ona sa naňho pozrela varovným pohľadom. Andora pozdvihla obočie. „Ja som to nebola," odvetila. „Viem, že si to bola ty! V Rhamase si žijeme v pokoji a mieri vyše päťdesiat rokov a potom si tu prídeš ty a začnú sa diať veľmi zvláštne veci," hovorila Nacilme ďalej. Iran nemohla tomu uveriť. Kto by, u všetkých bohov, unášal malé dieťa? Andora vážne pokrútila hlavou. „Chcete ma zabiť?" „To záleží na tebe." Nacilme ju prebodávala pohľadom. „Keď ma zabiješ, život jej nevrátiš," povedala. „Takže je mŕtva?" povedala zdesene Nacilme. Andora okamžite pokrútila hlavou. „Neviem." „Čo si s ňou urobila, Andora?" povedal znova Tir. „Čo si spravila s mojou dcérou?" zopakoval. Andora si povzdychla. „Každý máme role, ktorých sa máme držať. A mojím osudom nebolo unášať nevinné deti," povedala na svoju obranu. „Kedysi sme bojovali spoločne, Andora..." „Prisahám, ja som to nebola," skočila mu do reči. „Ak si to ty nebola, tak kto?" opýtala sa znova Nacilme a posadila sa na svoje miesto. „Život je plný obetí," odvetila Andora a pokrčila plecami. „Ale moja dcéra nie je mŕtva!" skríkla Nacilme. „Včera ráno si mi povedala, že sa niečo blíži. A ty si neprišla s nami bojovať, ale prišla si pomôcť. Ak vieš kto to bol, tak nám to povedz," povedal tentoraz Werghand odhodlane. Všetci sa teraz pozreli na Andoru a čakali na odpoveď. Andora sa narovnala a chladne sa na nich pozrela. „Toto je môj čas a vy mi ho kradnete," odvetila. Nikto nečakal takúto odpoveď dokonca ani Werghand. „Takže si to bola ty?!" povedala Nacilme a prerušila ticho. Andora na ňu upriamila svoj chladný pohľad. „Vo vzduchu cítim vojnu a s každou vojnou prichádza nevinná obeť, ktorá mohla byť ušetrená, keby proste odišla preč," odmlčala sa. „Svojmu osudu nikto neunikne." „Ale ty si unikla svojmu osudu! Prečo by nemohli aj iní?" povedala Iran, ktorá bola celú dobu ticho. Andora jej nevenovala pohľad a ignorovala ju. Pozerala sa na prekvapenú a zároveň zdesenú Nacilme. „Andora, je moja dcéra mŕtva?" opýtala sa Nacilme jemnejšie. Andora chvíľu váhala a pokrútila hlavou. „Nie, nie je mŕtva," povedala vážne. „Dokážeš mi pomôcť?" opýtala sa znova Nacilme Andory. „Preto som prišla," odvetila Andora. Nacilme kývla na vojakov a tí prerezali laná, ktoré zvierali Andoriné ruky. Potom sa vojaci otočili a odišli preč z miestnosti. „Hovor," povedala Nacilme a znova sa posadila na svoje miesto. „Neviem, kto stojí proti vám. Ale jedno vám môžem povedať iste. Vy máte niečo, čo on chce," začala Andora. „Čo máme robiť?" položil otázku Tir. „Vedela som, že zlo visí vo vzduchu a čakala som kedy zaútočí. Začína vojna a pokiaľ nechceme, aby znova zničila toto územie, musíme ju zastaviť. Musíme zistiť, čo od nás nepriateľ chce. Zistiť jeho silné a slabé stránky. Nevieme kto to je, ale zistíme to. Ti, čo ostanú sa zapisujú do bitky," povedala a rozhliadla sa po miestnosti. Všetci len súhlasne prikývli. „Niekto ti uniesol dcéru. To znamená jediné. Bude od teba niečo chcieť, niečo na čom ti záleží. A ak nespravíš to, čo ti bude kázať zabije tvoju dcéru alebo jej ublíži," vysvetlila. „Prečo by niekto ubližoval malému dieťaťu?" povedala Iran. Tentoraz sa na ňu Andora pozrela. „Tyrani nepotrebujú zámienku." „Andora, prosím, zachráň moju dcéru. Prisahám ti svoju vernosť. Dám ti kľúče od môjho kráľovstva. Je tvoje, ak ho chceš," povedala Nacilme zúfalo. „Nesľubuj nič, čo nechceš splniť," povedala Andora. „Pomôž mi," zašepkala Nacilme a do očí sa jej nahrnuli slzy. „Toto je jeden z tragických dôsledkov vojny. Nevinný prizerajúci," povedal smutne Torni. „Nedovoľ nikomu, aby ti ublížil," povedala Iran a pozrela sa súcitne na Nacilme. Tá jej len kývla a rukou si utrela slzy. „Sme tam, kde sme kedysi začali," povedal Ento. „Nie, nie sme. Toto je iná situácia," odvetil mu Torni. „Ako to zastavíme, Andora?" opýtala sa Nacilme Andory a prosebným pohľadom sa na ňu pozrela. „Verím, že my dve máme moc ukončiť, už teraz, začínajúcu vojnu," povedala Andora. „A pokiaľ je nepriateľ blízko, tak nie sme v bezpečí," dodala ešte.