Tajomná - Život a Smrť

15. Kapitola

Ako môže byť víťazstvo hanbou? A môže vôbec? Veď za víťazstvom sa vždy tak bezhlavo a s túžbou ženieme. Problémom však býva, že sa nezamýšľame nad tým, čo nás vedie a aký dopad môžu mať naše skutky. Stojí víťazstvo naozaj za to a aká je jeho cena? Sladký, omamný pocit radosti, keď som prvá, keď vyhrám. Ten pocit nepremožiteľnosti, že práve ja som to dokázala a zvíťazila som. To a ešte omnoho viac znamená zvíťaziť. Získať dobré meno, stať sa slávnym, zapísať sa do dejín. Rozhodne to nie je niečo, za čo by sa mal človek hanbiť. Alebo nie? Naopak s prehrou. Cítiš sa zle, hovoríš si, že si to nedal, že si prehral. Vedomie, že všetci ostatní sú odo mňa lepší než ja. Táto skúsenosť však môže zapáliť oheň odhodlania ženúci vpred, aby som už nikdy neskončila posledná, aby som neprehrala. Život nie je hra a jedno víťazstvo nemusí nič znamenať. Život je epizóda výhier a prehier a až ich celkový súčet a priemer môže rozhodnúť, či sme naozaj dosiahli víťazstvo. Primnoho víťazstiev však bolo podporených zlými skutkami, ktoré sami o sebe pofŕkali hanbou tieto úspechy. Už len samotné dejiny ľudstva poskytujú nezmazateľný dôkaz pravdivosti týchto slov. ľudia zažili primnoho vojen, v ktorej jediné víťazstvo mohlo niečo zmeniť. Čo ak by odhodlaní vojaci statočne bojovali a zvíťazili? Bolo by im toto víťazstvo ku cti? Napriek množstvu zmárnených životov ľudí, ktorí možno mali na sebe iné zbroje, no i tak boli ľuďmi ako oni. Alebo ak zvíťazia vojaci, vďaka úskoku, pasci, podvodu... Aj tak je to slávne víťazstvo, o ktorom budú rozprávať dejiny? Ak by sme na to hľadeli z logického hľadiska, víťazstvo je vždy dobré a prehra zlá. K človeku však nepatrí len chladná logika, má city, myslenie a práve vtedy sa k slovu prihlási morálka, tá niekedy zabudnutá dáma, ktorá vylezie ako kostlivec a volá: „Ale toto nie je správne!" Počúvame ju? Rozumieme tomu, čo nás chce naučiť? Že niekedy je možno lepšia zlatá stredná cesta, medzi víťazstvom a prehrou, aby som nemusela voliť medzi krajnými následkami oboch situácii. Nie je niekedy lepšie vyhnúť sa boji? A odpoveď bude možno tvoriť našu budúcnosť, nové dejiny, ktoré budú možno plné víťazstiev poznačených hanbou alebo mierom, bez výhier či prehier. Ľudstvo však nie je pripravené zbaviť sa pudovej túžby po prvom mieste v prospech takého života.

„Hráš sa na niekoho, kým si nikdy nebola."

ZA HRANICA RHAMASU (SEVER), KONIEC JARY, 6514

„Nevyzeráš nejako mŕtvo, Andora," povedala výsmešne Kadische a prešla okolo kolísky. Zastala tri kroky od Andory. Andora bola teraz chrbtom otočená ku dieťaťu a sledovala Kadische. Nevedela, čo má v pláne, no nebála sa jej. „Keď si zomrela stratila si aj mágiu?" vysmievala sa ďalej. Andora mlčala a chladne sa na ňu pozerala. Nemala chuť sa s ňou rozprávať. Odvtedy ako Kadische povedala, že je v jej zozname ľudí, ktorým sa pomstí, sa začala správať inak. Akoby bola šialená. Kadische k nej zodvihla svoju vychudnutú ruku. Andora sa pripravila na úder mágie. Nemohla ju zastaviť, pretože ako obyčajný človek nevedela používať svoju mágiu. Vtom, veľmi rýchlo, do nej vrazilo niečo neviditeľné. Andora preletela ponad kolísku. Nakoniec ju zastavila až stena. Tvrdý náraz o stenu jej takmer vyrazil dych a Andora vedela, že keby už nebola mŕtva, tak by jej to polámalo všetky rebrá. Bolesť ju však nešetrila. Prešla celým jej telom a potom odišla. Andora sa pomaly postavila zo zeme a odhodlane sa pozrela na Kadische, ktorá oproti nej stála. „Myslíš si, že keď zabijem hrdinku, bude ich to bolieť viac?" zasmiala sa. Andorina odpoveď bola znovu rovnaká. Ticho. „Takže ty sa odmietaš so mnou rozprávať?!" povedala Kadische a rýchlymi krokmi k nej došla. „Amid flag ladf vny," povedala temným hlasom. Andora čakala, čo sa bude diať. Čakala následky, ktoré jej mohli len ublížiť. Zrazu to prišlo. Andora spadla na kolená. Prišlo jej zle. Cítila, že jej srdce chce vyjsť jej ústami. Jediné, čo z nej vyšlo bola len krv. Vracala krv na špinavú podlahu. Kadische sa k nej sklonila. „Chcem len vedieť či máš srdce, Andora," skonštatovala nakoniec. Andora vypľula krv a vražedným pohľadom sa na ňu pozrela. „Mňa by zaujímalo to tvoje," odvetila pošepky a znova vypľula krv. Konce jej bielych vlasov pokryla krv. Bol to nechutný pohľad. Kadische sa postavila a otočila sa chrbtom. „Hráš sa na niekoho, kým si nikdy nebola," povedala a znova sa otočila k nej. Andora sa znova postavila zo zeme. Ústa mala od krvi. „V tom sme si podobné, ale je tu jeden maličký rozdiel," povedala a jej tvár sa zvraštila od bolesti. „Ty hráš väčšiu mrchu," Andora si odpľula. Kadische sa zasmiala. „Aspoň ma to tak nebolí," odvetila a Andoru znova odmrštila neviditeľná sila. Znova narazila do steny. „Už ma nebavíš, Andora. Prečo nebojuješ?" položila jej otázku. Andora chcela odpovedať, no jej hlas sa v bolestiach stratil. „Ach, áno, už som si spomenula. Nemáš čím," odvetila Kadische so smiechom. „Mrcha," zašepkala Andora. Vtom cítila ako sa jej neviditeľné lano omotalo okolo tela. Nemohla sa hýbať. Lano sa jej omotalo aj okolo krku. Stačilo len zatiahnuť a Andora by sa začala dusiť. Kadische ju postavila pomocou kúzla zo zeme. „Nerozumela som. Ešte raz?" povedala a jej úsmev z tváre zmizol. Dieťa v kolíske plakalo. Andora sa na ňu s nechuťou pozrela. „Mrcha," povedala znova. Kadische sa znova otočila. Andora cítila ako sa lano začala sťahovať. Škrtilo ju to. Dýchalo sa jej čoraz ťažšie. Až nakoniec vzduch došiel. Andora odpadla. Pred jej očami sa rozprestrela temnota.