Tajomná - Život a Smrť

1. Kapitola

     „Smrť dáva viac pokoja, ako si zaslúžiš. Ale ja o to nestojím!"

ZEM FALKY – MORE CAIBERE, JESEŇ, 6513

Hviezdy boli vysoko na oblohe. Mesiac žiaril viac ako zvyčajne a tak osvetľoval celé pobrežie. More šumelo tak ako vždy. Všetko do seba krásne zapadalo, dokonca aj to nerušené ticho, ktoré sa sem tam objavilo. Vlny narážali o veľké tmavé skaly. O skaly, ktoré kedysi slúžili ako domov pre jednu z najmocnejší mág. Pre ženu, ktorá sa počas tých mnohých rokov stala bohyňou pre ľudí. Ona sa stala ich inšpiráciou a ešte stále ňou je. Aj po jej smrti. Na skale stála žena. Jej dlhé biele vlasy jej viali vo vetre, takisto ako aj dlhý čierny plášť, ktorý mala prehodený cez ramená. Jej výraz bol chladný, ale za to jemný a nežný. Tvár mala bledú a bez vrások. Bola nádherná a pritom veľmi osamelá. Čakala. Sama nevedela na čo, ale taktiež vedela, že niekto sa objaví. Mala veľa času. Staroba ju už nikdy nedoženie, nemala šancu. Chladný vietor jej fúkal do tváre, ale jej zima nebola. Oči ju štípali, ale pohľad neodvrátila. Sledovala more. Milovala ho, bol to jej sen vidieť more. A teraz mala príležitosť, tak ju využívala naplno. Všetko bolo tak dokonalé až na malú drobnosť. Ona bola totiž mŕtva. Pri pomyslení na to sa jej do očí nahrnuli slzy, ale ona nezdvihla svoju bielu ruku, aby si ich utrela. Nechala ich stekať po líci. Jej city a emócie pretrvávali, i keď už vyše päťdesiat rokov nebola medzi živými, medzi priateľmi. „Nie je to také zlé..." povedala pevným hlasom, i keď plakala. „Mňa to strašne mrzí," povedal ženský hlas za ňou. Andora sklonila hlavu a zahryzla si do pery. Oči zavrela, akoby nechcela, aby ju niekto videl plakať. Vietor neprestával fúkať. „Prestaňte ma už konečne ľutovať..." jej hlas sa zlomil. Zodvihla obidve ruky a chytila si tvár, pretože to už nevydržala. Nemala dosť sily, aby to zvládla. „Andora," povedala Adda. Andora sa narovnala a pokrútila hlavou. Ešte stále sa na ňu nechcela pozrieť. „Toto je môj osud, Adda. Takto som mala dopadnúť. Tu mal môj život skončiť. Už nikdy nebudem v pohode a preto mi neostáva nič iné, ako..." Andore sa znova zlomil hlas. Adda pokrútila neveriaco hlavou. „Nehovor to," pošepla Adda. Andora sa k nej pomaly otočila a vlasy jej začali viať do tváre. Jej krásna tvár sa zmenila. Oči mala červené od sĺz, ktoré jej ešte stále voľne stekali po lícach. V jej tvári sa zjavila bolesť. Už nemohla viac. Nevládala. Bola mŕtva, ale cítila každú bolesť, bolesť, ktorú prežívali bytosti, ktoré ju poznali a nakoniec aj stratili. Bolesť jej priateľov. Ale čo jej najviac trhalo srdce bolo to, ako jej priatelia na ňu zabúdajú. Deň po dni. Mesiac po mesiaci, rok po roku. „Ja sa vzdávam," povedala Andora a narovnala sa. Hrdo sa pozrela na Addu, ktorá pred ňou zmätene stála. Adda len pokrútila neveriaco hlavou a z úst, ktoré len nemo otvárala, hovorila nie. „Je koniec, ja..." Andora si zhlboka povzdychla a na malú chvíľu zavrela oči. „Ja už viac nemôžem," zašepkala. Otočila sa znova smerom k moru. A so zavretými očami si užívala vietor, ktorý jej hladil tvár. „Nie," zašepkala za ňou Adda, no jej hlas sa stratil vo vetre. Andora ju ignorovala. Adda neváhala a rýchlym krokom sa k Andora rozbehla. Zastavila až tesne za ňou. Nevedela, čo má teraz urobiť. Videla na Andore, že všetka jej nádej je preč. Že už to nie je ona, tá Andora, ktorá sa nikdy nevzdala. Už je to len tieň tej bytosti, ktorou kedysi bola. Toto nebola tá Andora, ktorú poznala. „Nie, Andora," povedala hlasným a odhodlaným hlasom Adda, ktorá sa snažila prekričať vietor. „Toto nie si ty. Ty nie si tá, ktorá sa vzdáva. Nesmieš strácať nádej. Určite existuje spôsob ako sa môžeš dostať na druhú stranu," povedala nakoniec. Andora si povzdychla a znova sa skrčila. Jej nohy sa podlomili a kľakla si na studenú tmavú skalu. Rukou si prešla po bielych vlasoch. Adda k nej podišla a kľakla si vedľa nej. „Smrť ti dá viac pokoja ako si zaslúžiš," povedala Adda jemnejšie a pozrela sa na Andoru. Andora plakala v kuse. Nemohla prestať, proste sa to nedalo, nedokázala to. Všetky jej emócie, ktoré v sebe držala vyše päťdesiat rokov vychádzali na povrch. Andora pomaly hlavu otočila smerom k Adde a zadívala sa do jej smutných, ale za to plných nádeje, očí. Hlavu hrdo vztýčila. „Ale ja o to nestojím," povedala Andora chladne. Adda nemohla uveriť tomu, čo počuje. Andora nechcela zomrieť. „Prečo sa nemôžeš všetkého, čo si dosiahla na zemi vzdať, aby si mohla byť slobodná? Je to jednoduché. A potom ťa tu už nebude držať nič, Andora. Len sa toho vzdaj. Ale nevzdávaj sa nádeje, že sa na druhú stranu nedostaneš. Možno toto je to, čo ti bráni sa tam dostať," povedala Adda, akoby jej dávala druhú šancu na opravu svojej odpovede. Andora len pokrútila hlavou. „Je jednoduché vzdať sa toho, čo si nikdy nemala. Adda, medzi nami je obrovský rozdiel. Moji priatelia sú na zemi živí a ja som mŕtva. Chcem byť s nimi a chcem žiť. Tvoji priatelia boli mŕtvi skôr ako ty, preto bolo jednoduché zabiť sa a odísť. Vzdať sa všetkého," odvetila. „Ja nechcem byť mŕtva," dodala ešte Andora a znova sa zadívala na more a nebo plné hviezd. Adda si povzdychla. Vedela, že Andoru nepresvedčí. No ju na tomto svete, okrem priateľov, držalo aj niečo iné. Niečo, na čo nikdy nepríde. A to niečo ju nechce pustiť ani medzi živých. „Nemala by si to vzdávať tak skoro, Andora," povedala Adda a postavila sa zo zeme. Andora sa na ňu pozrela zdola. „Päťdesiat rokov a ty hovoríš, že sa vzdávam skoro? Pre mňa už neexistuje nádej, ale svojich priateľov sa nevzdám. Sama si povedala, že ma potrebujú a ja potrebujem ich," odvetila Andora a utrela si slzy do rukáva. „Andora, možno až teraz nastal ten správny čas, aby si zistila ako sa vrátiť späť..." „Ako to ty môžeš vedieť?" skočila jej do reči Andora a zamračene sa na ňu pozerala. Nerozumela jej ani slovo. Adda sa pousmiala a ustupovala od Andory dozadu. Andora vedela, že im neostáva veľa času, Adda totiž za chvíľu zmizne. „Devanthar bol jediný kto poznal tajomstvo, ako sa vrátiť späť na zem," povedala Adda slabým hlasom. Andora sa rýchlo postavila zo zeme a nasledovala Addu, ktorá od nej odstupovala. „Ale... ale ten je mŕtvy," koktala zmätene Andora. Vietor fúkal menej, ale Andora aj tak nepočula Addu, čo jej hovorí, no z jej pier dokázala vyčítať to, čo jej Adda chcela povedať pred tým, ako zmizla. „Musíš nájsť spôsob ako sa stretnúť s Devantharom."