Second change (Little girl 2- voľné pokračovanie)

24. Epilóg

Ráno ma zobudila až Haylee. Oznámila mi, že Rose je s Jaceom a my sa ideme chystať. Všetky tri sme najprv išli na raňajky, kde som im o včerajšku všetko povedala. Haylee mi povedala, aby som počúvala svoje srdce, aj keď to nebude logické. Pretože inak by som to raz mohla ľutovať. Andy sa prekvapivo nijako nezapájala. Neobhajovala Thea ani nezhadzovala Stephana. Vraj to je na mne. Dosť ma tým prekvapila, ale bola som rada, že to nechala tak. Bola som unavená a veľmi sa mi nechcelo hádať. Potom sme šli na manikúru

a nakoniec ku kaderníčke, kde som si nechala trochu zastrihnúť vlasy. Zas som ich mala dlhé ako kedysi.

Make-up som si urobila sama. Len špirála a púder, aby som sa neleskla a jemný ružový rúž. Nič viac som nechcela.

Stála som pred zrkadlom a okolo mňa behala Rose v svetlo modrých šatách, ktoré boli pokryté drobnými bielymi kvietkami. Na hlave mala korunku. Nevedela som jej ju nijako vyhovoriť. A čo by pre ňu Jace neurobil. Zadívala som sa na seba do zrkadla a ruky sa mi príšerne triasli. Neverím, že dnes je ten deň. Do veľkej kabelky som si hodila kozmetiku, keby niečo. A ani neviem prečo, hodila som tam aj Theovu mikinu. Chcela som ju po ceste vyhodiť. Keď začať odznovu, tak poriadne.

Kráčala som uličkou ku oltáru. Za ruku ma držal Jace. Pred nami kráčala Haylee s Rose na rukách a vedľa nich bola Andy. To boli moje tri družičky. „Si si istá, že toto je to, čo chceš?" spýtal sa ma Jace, keď sme zastali. Mlčala som. Nevedela som, čo povedať. „Dá sa na niečo takéto pripraviť?" nasilu som sa usmiala. „Tak potom poďme do toho." tiež sa usmial a postrčil ma k oltáru. Stála som tam a počúvala kňazove reči. Aspoň som sa tak tvárila. Telom som tam možno bola, ale moja myseľ lietala v oblakoch. Tento deň som si predstavovala veľakrát. Všetko bolo perfektné. Len jedna vec mi nesedela. Ženích. „Všetko v poriadku?" zašepkal mi Stephan. „Vlastne nie." pokrútila som hlavou. Kňaz stíchol a uprel na nás pohľad. Obzrela som sa na Haylee, ktorá mierne prikývla a povzbudzujúco sa na mňa usmiala. Vedela, čo chcem urobiť. „Stephan, prepáč, ale toto... nejde. Nemôžeme to urobiť. Nie je to fér. Ani voči tebe, ani voči mne. Mám ťa rada, naozaj. Ale nemilujem ťa... Ty si perfektný, lenže ja nechcem nikoho perfektného. Chcem niekoho, kto ma donúti smiať sa, kričať, či plakať. Pretože o tom to má byť... Raz mi jedna úžasná osoba povedala, že pokiaľ na niečo stále myslím, nie je to uzavreté. A ja to stále nedokážem dostať z hlavy. Myslela som si, že áno, ale v skutočnosti som to len potláčala. Včera, keď sa tu objavil.. je to akoby sme nikdy nezavreli dvere. Či už to je dobré, alebo zlé, máme spoločnú históriu. A ja chcem, aby sme mali aj spoločnú budúcnosť." dokončila som svoj monológ. Spomenula som si na Mayu. To ona mi toto raz povedala. „Bež za ním." mierne sa na mňa usmial, aj keď v jeho pohľade bol smútok. Nič viac nepovedal. „Vďaka. Stephan, ľúbim ťa." tiež som sa na neho usmiala a pustila som jeho ruku. „Ale nie tak, ako by som chcel." pokrútil hlavou a kývol smerom k východu. „Hotel Hayden." zakričala za mnou Andy. Neviem, kam by som inak šla. V šatni som vybrala z kabely jeho mikinu a bola som vďačná, že ju ešte stále mám. Nebrala som si auto, pretože bol obed a bola najväčšia špička. Radšej som to riskla metrom, kde na mňa všetci zízali. Ani som sa nečudovala. Vonku bolo síce teplo, ale pršalo. Keď som si chcela kúpiť lístok, zistila som, že nemám peniaze. „Došľaka." zakliala som. „A to som si myslela, že mám zlý deň." ozvalo sa za mnou nejaké dievča a podalo mi drobné. Mohlo mať tak šestnásť. Poďakovala som a spýtala sa jej, ako to myslela. „No ty si zmoknutá v metre. Teda nič nezvyčajné, keby si na sebe nemala svadobné šaty... A ja som myslela, že sa mi zrúti svet, pretože som sa pohádala s kamarátkou kvôli chlapcovi." vysvetlila mi a posadila sa vedľa mňa. „Hej, ušla som z vlastnej svadby. V tvojom veku to bude znieť smiešne. Keby mne toto niekto pred pár rokmi povedal, vysmiala by som ho. Ale idem za láskou svojho živote. A možno to budem časom ľutovať, ale na tom teraz nezáleží. Veď možno by som ľutovala, ak by som to nespravila. Celý život by som si vravela, čo by bolo, keby bolo. A to nechcem. No a pokiaľ ide o teba, kašli na hrdosť. Hneď teraz tej kamarátke zavolaj. Zajtra už môže byť neskoro. Viem, o čom hovorím. A predpokladám, že by si si to celý život vyčítala. Navyše pokiaľ by ten chalan za to stál, nedovolil by, aby ste sa o neho hádali. Ver mi." sprisahanecky som na ňu žmurkla. Videla som ju prvýkrát v živote, ale akosi som mala potrebu jej pomôcť. Možno kvôli tým drobným. Je veľmi málo ľudí, čo by pomohlo cudziemu človeku. „A ako si mám vybrať toho správneho?" spýtala sa. „Nájdi niekoho, kto ťa donúti smiať sa na verejnosti a kričať v súkromí." mykla som plecami a vstala. „Držím palce." zastavila ma ešte. „Nápodobne."

Na recepcii som sa spýtala na Theovo číslo izby. Vo výťahu bolo obrovské zrkadlo. Mala som zablatený spodok šiat, rozpadnuté vlasy a roztečenú špirálu. Mikina v mojich rukách bola mokrá a pokrčená. Tak takto som si to rozhodne nepredstavovala.

Zaklopala som na jeho dvere a čakala. Otvorilo mi nejaké dievča. Vysoká štíhla bruneta. „Ahoj. Môžem ti nejak pomôcť?" milo sa na mňa usmievala. „Prišla som za Theom." ledva som zo seba dostala. Popri nej nemáš žiadnu šancu. „Za kým?" nechápala. Pozrela som na číslo dvier a došlo mi, že som tesne vedľa. Bože, ja som neskutočná krava. „Prepáč, ja... poplietla som si izbu." ospravedlnila som sa. „To je v poriadku." prikývla a zabuchla dvere.

Tentokrát som sa dvakrát uistila, či som správne a zaklopala som. Keď mi otvoril, na mieste zamrzol. Prezrela som si ho. Mal na sebe len tepláky. Prehltla som hrču, ktorá sa mi naskytla v hrdle a vošla som do jeho izby. Nič nehovoril, len ma sledoval. „Čo tu..?" chcel sa spýtať, ale ja som ho zastavila. „Teraz mlč." strčila som do neho a donútila ho sadnúť si na posteľ. Ostala som stáť. Vlastne som skôr pochodovala. „Kto si myslíš, že si? Zruinuješ mi život, a keď sa ako-tak vzchopím, opäť sa vrátiš a všetko je zas rovnaké. A táto sprostá mikina mi to vôbec neuľahčuje." hodila som ju do neho. Jednou rukou ju chytil a slabo sa na ňu usmial. „Kvôli tebe sa správam šialene. Robím veci, ktoré by som nikdy robiť nemala. Ale keď som s tebou, som sama sebou. A to mi tak príšerne chýba... No nemysli si, že to bude také jednoduché. Proste si sem nakráčaš s tým neodolateľným úsmevom a ja ti hneď odpustím. Tak to totiž nebude. A vedz, že ak mi ešte niekedy takto ublížiš, ďalšiu šancu nedostaneš. A nehovor mi, ako ti na mne záleží. Radšej mi to dokáž." plietla som jedno cez druhé, ale potrebovala som povedať všetko, čo som chcela. Skôr než zabudnem. Vstal z postele a pevne ma chytil. Donútil ma tým zastaviť. „Ty si taký kretén." päsťami som ho buchla do hrude. Nevedela som, či mám plakať alebo sa smiať. preto som to skombinovala. Plakala som, smiala sa a búšila do neho. On zatiaľ len stál a pokúšal sa ma objať. Nakoniec som to vzdala, prestala ho udierať a poddala som sa. Držal ma v náručí a ja som už len plakala. Potom som zodvihla hlavu a pozrela na neho. „Ty ale vypadáš." skonštatoval. „Debil." usmiala som sa. Spoločne sme sa rozosmiali. Keby nás niekto videl, asi by nás zavreli na psychiatriu. „Potrebujem sprchu. A jedlo. Poriadny veľký hamburger s hranolčekmi. Kvôli týmto hlúpym šatám som týždeň nejedla nič iné než šalát." povedala som, keď sme sa upokojili. Šaty mali len v jednej veľkosti. Boli síce jedinečné, ale dosť nepohodlné. Musela som kvôli nim zhodiť štyri kilá. No čo narobím. Po pôrode som trošku pribrala. „Skočím niečo zohnať. Ty sa zatiaľ osprchuj. Uteráky sú v skrinke pod umývadlom a tričká mám v skrine." rýchlo ma pobozkal, vzal si zo stola peňaženku a odišiel. Ja som sa pomocou krému, ktorý som tam našla odmaľovala, potom som sa osprchovala. Bože, ako mi chýbala vôňa tohto sprchového. Vlasy som si rozpustila a vyfénovala. V jeho skrini som našla obyčajné čierne tričko, ktoré som si obliekla.

Keď sa vrátil, spoločne sme sa najedli. Potom sme sa ešte rozprávali a nakoniec sme si zapli film. Bolo už dosť neskoro a ja som bola unavená, ale ešte som napísala Andy z jeho telefónu, že jej všetko poviem, ale dnes sa asi nevrátim. Hneď mi odpísala, že to ani nečakali. Rose je vraj s Jaceom a Haylee a Stephan sa vysťahoval. Nemal tam veľa vecí, keďže oficiálne sa mal nasťahovať až po svadobnej ceste. Zaujímalo by ma, či na ňu pôjde. Jeho číslo som vedela naspamäť, tak som mu napísala, či je v poriadku. Odpísal, že áno a tie letenky ostanú mne. Vraj sa mi teraz zídu. A aj tak to bol svadobný dar od Haylee a Jacea. Napísala som mu, len že ďakujem. Nechcel som, aby to s ním takto dopadlo, ale nemrzí ma to. Všetko je tak ako má byť. Bol naozaj milý a veľmi mi pomohol, keď som ho potrebovala, ale inak to nešlo. Nemôžem mať predsa všetko. Stačí mi, že mám dokonalého chlapca, ktorého aj po tak dlhej dobe ľúbim. A máme spolu skvelú dcéru, ktorú mu ešte musím predstaviť. No zatiaľ to je tak, ako to je. Ľahla som si späť ku Theovi a pritúlila sa k nemu. Teraz už viem, že ani čas a vzdialenosť nás nemôže rozdeliť. Možno náš príbeh bude mať predsa len šťastný koniec. A možno je pravda, že pravá láska má vždy zlozvyk sa vracať.