„Theo?" pozrela som na neho, keď sme sedeli na posteli v jeho izbe. Je jedna hodina ráno a do New Yorku to letí o siedmej. Čo znamená, že okolo piatej by sme mali vyraziť na letisko. Asi by sme mali spať, no ja som najprv chcela vedieť, či letí so mnou. Letenku ma rezervovanú a kufor stále zbalený. „Ja neviem, Prim." hneď pochopil. Nedokázala som sedieť, tak som vstala a začala sa prechádzať. „Nevieš, či chceš byť so mnou?" zastala som a otočila sa k nemu. „Prim, tak to nie je. Prekrúcaš to, čo som povedal." rukami si pretrel tvár. Vypadal strhane a unavene, ale ak to nepreberieme teraz, tak už nikdy. „A ako to potom je?" čupla som si k nemu a chytila mu dlane do svojich. Chcelo sa mi naňho kričať , ale tým by sa nič nevyriešilo. Preto som radšej ostala pokojná. „Prim, záleží mi na tebe. Tak ako ešte na nikom. Teda, ak nerátam Mayu. Lenže... ja potrebujem odísť. Aspoň na pár mesiacov. Vykašľať sa na výšku aj na všetko ostatné. Potrebujem zresetovať a premyslieť si, čo vlastne chcem." hovoril to slabým hlasom, takmer šepkal. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila jeho slová. Bolo to akoby mi pichol nôž do chrbta. „Takže so mnou neletíš?" vstala som. Dúfala som, že zmení názor. „Prim, nie je to tak, že by mi na tebe nezáležalo. Ja len proste..." začal. „Chcem počuť jednoduché áno alebo nie." zastavila som ho. „Nie. Ale na letisko ťa chcem odviesť." opäť sklopil hlavu. „Tak ako si to medzi nami predstavuješ?" spýtala som sa vec, ktorá ma zožierala najviac. „Ľúbim ťa a nechcem o teba prísť. Vrátim sa. Nechcem odísť na vždy. Ak chceš, dajme si pauzu. Ak nie, tak možno vzťah na diaľku. Som ochotný urobiť hocičo. Chcem, aby sme spolu zostali. Aspoň to skúsme." prosil ma. V priebehu toho, ako hovoril tiež vstal a stál odo mňa pár milimetrov. Za iných okolností by sme sa určite pobozkali. Tak som to urobila aj teraz. Vychutnávala som si to tak, ako nikdy. Možno to bolo naposledy. „Fajn. Ráno sa o tom ešte porozprávame. Poďme spať." odtiahla som sa od neho a ľahla som si na posteľ. Zavrela som oči a cítila, ako obmotáva svoju ruku okolo mňa. Pritiahol si ma k sebe a ja som sa ku nemu pritúlila ešte bližšie. Už som ani neplakala. Nevládala som. Snažila som sa zaspať, ale v hlave som mala milión myšlienok. Nakoniec som sa rozhodla.
vvv
Celú noc som nezažmúrila oči a dívala som sa na neho. Najradšej by som sa vyparila, kým ešte spal, ale to by bolo príliš zbabelé. A navyše som sa s ním potrebovala rozprávať. Potichu som vstala a šla do kúpeľne. Umyla som si zuby, rozčesala vlasy a jemne sa nalíčila. Klasicky ako vždy špirála, no tentokrát som si pomocou korektora zakryla kruhy pod očami. Potom som si pretrela pery jemným rúžom. Mala som nachystané čierne kraťasy a čierne tielko s potlačou Nirvana, lenže nakoniec som sa rozhodla pre zmenu. Dnes začnem odznova. Odznova v starom meste. Akoby sa nič z týchto dvoch rokov nestalo. Proste to všetko vymažem. Takže dnes žiadna čierna. Len veselé farby.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Do batoha som si hodila telefón, slúchadká, ako vždy nejaké servítky a nakoniec zvyšnú kozmetiku. Proste všetko, čo sa mi nezmestilo do batoha. Keď som si do kufra dávala kefku, všimla som si tam Theovu mikinu. Dal mi ju na našom prvom oficiálnom rande. Vybrala som ju a chcela mu ju položiť na stoličku, ale akosi som pri tom buchla rukou do stola a on sa zobudil. „Prim?" pomaly sa posadil a díval sa na mňa. „Prepáč, nechcela som ťa zobudiť... Ale asi by si mal vstať." ospravedlnila som sa, no keď som si všimla čas na hodinách, ktoré mal zakvačené nad dverami, spanikárila som. „To je v poriadku." pokrútil hlavou. Neubránila som sa predstave, že by som si k nemu teraz späť ľahla a spolu by sme preleňošili celý deň. „Idem urobiť kávu." potriasla som hlavou, aby som z nej vyhnala tie myšlienky. V ich dome sa orientujem dosť dobre, takže to nebude nič zložité. „Dobre. Hneď som dole." trochu sa pousmial a ja som odišla. Vošla som do priestrannej kuchyne a zapla kávovar. Potom som otvorila chladničku a vybrala si z nej jogurt. Neznášam jogurty, ale nič viac by som do seba nedosala a hladná byť nemôžem. Posadila som sa za stôl a jedla som. „Tak tu si. Asi by sme mali ísť. Ak to chceš stihnúť." zišiel dolu Theo aj s mojím kufrom a batohom. Podala som mu šálku s kávou a on si z nej odpil. Ja som tú svoju už mala vypitú. „Tak teda poďme." prikývla som a vzala si od neho batoh. Keď sme vyšli vonku, bolo chladno. Blbá Kanada. Theo položil môj kufor do svojho auta a potom mi podal svoju mikinu. Mikinu, ktorú som mu pred chvíľou položila na stoličku. „Zober si ju, lebo prechladneš." povedal. Nehádala som sa s ním a obliekla si ju. Na letisku mu ju vrátim.
„Theo?" oslovila som ho, keď zaparkoval na letisku. Odopla som si pásy a dívala sa na neho. Mlčky na mňa pozrel. Chcela som mu všetko povedať, ale pohľad do jeho očí mi bral odhodlanie. „Neviem, kde začať... ale veľa som premýšľala." zhlboka som sa nadýchla a začala som hovoriť. „Vzťah na diaľku by nemal zmysel. To obaja vieme. Ja nechcem teraz odísť a čakať na teba. Áno, z tvojho pohľadu to je iné. Pretože ty chceš niečo zažiť. Lenže ja potrebujem dokončiť školu. No ak ty začneš odznovu, prečo by som ja nemohla? Nie som nejaká vec, ktorú si na čas odložíš a keď ťa veci omrzia, tak sa vrátiš späť. Takto to proste nefunguje. Čo ak sa rozhodneš ostať tam? Čo potom? Budem sedieť na zadku a trápiť sa? Prepáč, ale nie. Tiež sa chcem pohnúť ďalej." plietla som jedno cez druhé. Ku koncu sa mi trochu lámal hlas, tak som sa radšej stíšila. „Takže je koniec?" spýtal sa po chvíli ticha. „Koniec." prikývla som. Začala som si vyzliekať jeho mikinu, ale zastavil ma. „Nie. Nechaj si ju. Ja mám takých dosť. A chcem, aby si mala niečo moje. Možno nie je úplne dobré zabudnúť." jednoducho mykol plecami. „Možno." zamrmlala som si sama pre seba. Vystúpil z auta a vybral môj kufor. Zízala som pred seba. Najradšej by som tam ostala sedieť naveky. Ale čas plynul a mne ujde lietadlo. Prinútila som sa vystúpiť, na plecia som si hodila batoh a zastala som pri Theovi, ktorý sa chystal zamknúť auto. „Bude lepšie, ak ďalej pôjdem sama." naposledy som sa mu pozrela do očí. Naklonil sa ku mne, aby ma pobozkal. A ja som mu to dovolila. Dovolila som mu, aby mi bozkom povedal svoje ZBOHOM. „Len mi sľúb, že neurobíš žiadnu hlúposť." poprosila som ho. „Sľubujem." súhlasil a ja som konečne mohla ísť ďalej. „Zbohom." šepla som, vzala som si od neho kufor a kráčala som do budovy. Nedalo mi to a pri dverách som sa musela otočiť. Stále stál na tom istom mieste a díval sa na mňa. Jemne som mu zamávala a potom som vošla. Tak teda na nové začiatky.
