Neubližuj mi , už nevladzem !!!

49.Kapitola

"Chcem ísť preč! Nevydržím tu už ani sekundu. Chcem naspäť svoj starý život!"-kričala som a zároveň aj plakala. Je to neuveriteľné ako rýchlo som spadla až na dno. Je zo mna troska ,nemám silu ani chuť žiť. Frederik ma stiahol do objatia a snažil sa ma ukľudniť hladkanim.
"Mia ja ti nemôžem vrátiť naspäť tvoj starý život. Zobrať ťa k rodičom môžem , ale nie v takomto stave. Musíš sa trocha odreagovať a upokojiť sa. Poď so mnou , ukážem ti naše kone. Môžeš si nejakého vybrať , bude len tvoj a naučím ťa jazdiť. Aspoň nejaká zábava."-pustil ma a pozrel mi do oči. Videla som na ňom ako sa ma snaží prehovoriť.
"Asi máš pravdu. Tak fajn ukáž mi kone."-zašepkala som. Na jeho tvári sa objavil obrovský úsmev. Chytil ma za ruku a pomaly ťahal von z izby. Kone ma nikdy nejako nepriťahovali. Skôr mačky , sú take lenivé ako ja. Jeho veľká ruka si obmotala moju maličkú studenú ruku. Vyšli sme na zadnú záhradu a vydali sa po malej lesnej cestičke.
"Páči sa ti moja košeľa? Keď chceš môžeš si ju nechať."-zasmial sa potichu a pokračoval v ceste.
"Nooo ja som si ju už privlastnila."-zasmiala som sa a on mi stiskol ruku.
"Ale čo! takto bez opýtania?"-otočil sa na mna a usmial sa. Konečne sa s ním dalo aspoň trochu porozprávať. Zaujimalo by ma ako by sa správal keby som nebola tehotná. Stále by bol taký bezcitny hajzel? Rozhodla som sa to neriešiť. Môžem byt rada , že je taký , no som zvedavá ako dlho mu to vydrží. Z diaľky som zahliadla veľkú stajňu a za nou obrovský výbeh a nejakú ohradu. Frederik podišiel k obrovským dverám a otvoril ich. Vošli sme dnuka , bolo tam prijemne teplo a v každom boxe kôň. Nevedela som , že má až toľko koňov.
"Miluješ kone , že ich máš toľko veľa?"-zasmiala som sa a podišla k jednému boxu kde bol krásny čierny kôň. Bol veľmi veľký, priam mohutný, bolo na ňom vydno každý jeden sval. Mal krásnu , dlhú a vlnivú hrivu.
"Áno milujem kone. Ten kôň na ktorého sa pozeráš je môj. Nikoho iného nepočúva len mňa."-zasmial sa a podišiel ku mne a otvoril dvere do jeho boxu. Podišiel k nemu a začal ho hladkať. Potom sa vrátil a zatvoril dvere.
"Pod za mnou. Ukážem ti kone ktoré zatiaľ nikomu nepatria."-usmial sa a išiel ďalej.
Musím priznať , že všetky kone ktoré tu sú , sú nádherne. Každý jeden je originalny, ale ani jeden ma tak nepriťahoval. Frederik mi ukázal všetky kone , no ja som si nevedela vybrať.
"No čo ktorý sa ti páči?"-opýtal sa nadšene Frederik.
"Neviem."-odpovedala som s povzdychom.
"To nevadí napríklad ja som si Azora nevybral. To on si vybral mna."-usmial sa na mna a ukázal na toho čierneho žrebca.
"Ako si ťa vybral?"-bola som zvedavá. So zvieratami nemám veľa skúsenosti.
"No doniesol mi ho kamarát ako darček. Bol úplne divý a veľa chlapcov sa ho snažilo skrotiť vonku v ohrade. Ja som ich stále so smiechom sledoval za ohradou. Azor sa na mna stále pozeral. Jedného dňa som bol blízko ohrady a Azor prišiel ku mne a hrabal kopytom. Mal som pocit ako keby ma volal k nemu ho skúsiť skrotiť. Tak som otvoril ohradu a vošiel k nemu. On len tak stal oproti mne a pozeral sa. Prišiel som pomaly k nemu a pohladkal ho, bol úplne kľudný."-hovoril mi to s takým úsmevom na tvári.
"Takze ti dovolil aby si na ňom jazdil?"
"Nie čosi. Prv bolo pohladkanie a až po pár dňoch mi dovolil na ňom jazdiť. Akoby ma chcel spoznať a keď ma spoznal pustil si ma k telu."-zasmial sa a hladkal nejakého koňa. Všimla som si cez malé okienko v stajni  , že vonku v ohrade je nejaký kôň. Behal hore-dole ako splašený. Vyšla som vonku cez otvorené dvere a podišla k ohrade. Bol nádherný, cely hnedý ale bola to taká zaujímavá hnedá farba. Na celé veľkú bielu škvrnu a krásnu blond hrivu. Zastal a pozeral na mna presne tak ako ja na neho. Podišiel ku mne a obzrelal si ma. Podišla som k ohrade úplne blízko a natiahla ruku , že ho pohladkam. V tom momente začal eržať a rozbehol sa na druhý koniec ohrady. Odrazu som započula Frederikov smiech.
"Pred troma týždňami ju našli zranenú v lese. Vyliečili sme ju , no ona bola stále taká divoká a nevedela vydržať v boxe. Tak ju nechávame cely čas v ohrade."-podišiel ku mne a objal ma zo zadu.
"Čo jej bolo?"-vymanila som sa z jeho objatia a pozerala mu do oči.
"Mala poranenú nohu. Nevedela poriadne chodiť."
"Ako sa vola?"-neskutočne sa mi zapáčila. Padla mi do oka, je tu sama a s nikým sa nechce baviť. Je ako ja.
"Zatiaľ nemá žiadne meno. Môžeš jej nejaké vymyslieť. Nechcem aby si na nej jazdila, môže sa ti niečo stať, je veľmi divoká."-chytil ma rukami za pás a pritiahol si ma bližšie k sebe. Rýchlo som sa mu otočila a prekrutila očami.
"Páči sa mi. Pôjdem na ňu postupne. Nech ma spozná, možno mi dovolí pohladkať ju."
"Fajn ale nie dnes, máš program."-zasmial sa a otočil si ma aby som sa mu pozerala do oči.
"Aký program?"-pozrela som na neho znudene.
"Pôjdeš pomôcť s výberom svadobných šiat. Dobre?"-zasmial sa a ja som sa zamračila. Ako sa môže usmievať keď ide o jeho malú sesternicu , ktorú chce vydať za nejakého namysleneho debila.
"Takze si si tu svadbu naozaj nerozmyslel?!"-zvýšila som tón hlasu a mračila sa. Úsmev z jeho tvare zmyzol, vedel , že som nahnevaná a , že mu to len tak ľahko neodpustím a Karin tak isto.
"Nemôžem to zrušiť. Miranda nedá sa to, podpísal som s ním zmluvu už pred rokom."-pozeral na mna vážnym pohľadom , no ja som sa neprestala mračiť.
"Mna tieto reči absolútne nezaujímajú! Prečo si to urobil? Preboha si normálny? Veď ma malo rokov a on ten Nicolas je debil. Nie je to typ chalana , ktorému by som dala svoju sesternicu."-začala som sa neho kričať.
"Miranda! On ma peniaze a bohatý majetok. Neni až tak zlý! Ako to môžeš povedať keď ho ani nepoznáš?!"-už je to tu. Začala hádka.
"Stačí mi keď počúvam čo mi o ňom Karin hovorí!!"-kričala som mu to do tvare. Začala sa na mna mračiť a zatínať päste.
"Bože vy ženy! Nie že by ste boli radi , že sa máte ako v rozprávke!"-začal kričať do vzduchu a rozhadzoval rukami.
"Radšej by som bývala pod mostom ako tu s tebou!!!"-dala som ruku v bok a prekrutila očami. Pozrel na mna odporným pohľadom a začal sa nebezpečne približovať. Ach starý Frederik sa nám objavil.
"Zasa si drzá? Keď chceš byt pod mostom tak prosím! Chod a bud pod mostom!"-začal na mna vrieskat ako zmyslov zbavený. Neviem prečo ale vôbec som necítila strach. Už som si na neho tak zvykla , že mi je to prakticky jedno ako sa správa. Jasne , že mám radšej milého Frederika.
"Fajn odchádzam. Jebem ťa! Si chorý na hlavu, mal by si sa dať liečiť!"-vybrala som sa na tu lesnú cestičku po ktorej sme prišli.
"Fajn len si chod!"-počula som ako mi kričí z diaľky. Bola som neskutočne rada , že ma nenasledoval. Keď som bola kúsok ďalej , obzrela som sa a všimla si , že Frederik vošiel do stajne. Kašlem už na naňho. Väčšieho nervaka som ešte nevidela. Neverím , že sa tento človek niekedy zmení. Vošla som do hradu a vybrala som sa do izby. Keď som vyšla schody prišlo mi kus zle. Zatočila sa mi hlava, musela som sa prichytiť steny. Ach nesmiem sa už toľko znervózňovať. Nerobí to dobre ani mne ani dieťaťu. Pomaly som sa dostala k mojim dverám a otvorila ich. Keď som ich otvorila , dostala som šok.
"Čo tu robíš?"-povedala som nahnevane a on sa iba usmial.
"Prišiel som sa porozprávať kráľovna."-sedel v kresle a čakal kým si sadnem oproti do druhého kresla.
"Fajn Nicolas!"-podišla som ku kreslu a sadla si.
"Môžeš začať , som samé ucho!"-zamračila som sa a čakala čo z neho vypadne.