35.Kapitola

2.1K 103 0
                                    

Stala som pri okne a rozmýšľala ako sa budem brániť. Jeho nahnevané oči ma prepalovali keď sa približoval. Mala som pred ním neskutočný strach. Môj mozog sa nevedel sústrediť na moje myšlienky. Budem bojovať ale nie v takom zmysle , že sa s ním budem teraz biť keď mi chce ublížiť. Nech mi ubližuje koľko chce , mňe tým neublíži. Budem čakať na správnu chvíľu aby som mohla ujsť niekde ďaleko preč od neho. Podišiel ku mne a čakal na moju reakciu. Vyrovnala som sa a pozerala na neho odvážnym pohľadom. Naprahol ruku a strelil mi silnú facku. Spadla som na zem , no stihla som sa zachytiť rukami zeme aby som si nerozbila tvar. Horná pera ma začala nehorázne štípať. Po chvíľi mi začala tiecť krv .
"Vstavaj!"-začal po mne kričať a ťahal ma dohora za vlasy. Donútila som svoje telo aj cez tu všetku bolesť postaviť sa. Ťahal ma za vlasy k posteli a ja som od bolesti skuvíňala. Hodil ma na posteľ a ja som mala pocit , že mi vytrhol polku vlasov. Po lícach mi tiekli slzy, rýchlo som sa snažila ich zastaviť no vôbec sa mi to nedarilo. Ako môže byť niekto taký krutý?
Skočil na mna a roztrhol mi práve ramienko na šatách. Rýchlo som sa posunula až ku kraju postele no chytil ma za nohu a potiahol naspäť k sebe. Vrhol sa na môj krk a začal ho bozkávať jeho teplými perami. Tak strašne mi z neho bolo zle. Odťahovala som ho rukami a podarilo sa mi to. Skláňal sa nadomnou a pozeral na mna už kludnejšimi očami.
"Keď s tebou skončím povieš mi či som bol lepší ako on!"-zaškeril sa na mna a mne sa slzy znova nahrnuli do očí. Vedela som , že som bezbranná a lepšie bude ho teraz nechať nech si robí čo chce, no Jake nech mi nepripomína a hlavne v tomto zmysle!! Nechala som slzy stekať po mojich líciach , zavrela oči a zmierila sa s osudom. Chytil ma za tvar a ja som so sebou trhla dozadu. Otvorila som svoje vystrašene oči a pozrela na neho. Vyzeral byť kľudný. Znova sa priblížil a prstami mi pomaly zotrel slzy z tvare.
"Prečo?"-zašepkala som. Nič viac som zo seba nevedela vypustiť. Nič nepovedal , len ma pohladkal po vlasoch a vstal z postele.
"Musím niečo vybaviť."-povedal rýchlo a odišiel z izby. Nechal ma samu ležiacu na posteli a nechapajúcu prečo sa odrazu zmenil.
Vôbec mu nerozumiem , v jednej chvíli ma bije a v druhej mi utiera slzy z tvare. Možno je to pre neho zábavná hra ako zo mna urobiť psychopata. Nemám od toho ďaleko.
Sedela som na posteli asi hodinu a rozmýšľala nad svojim životom. Uvedomila som si , že nemá nejaký veľký zmysel ale sľúbila som Jakovi jednu noc keď sme sa spolu rozprávali ,že sa nezabijem. Budem sa snažiť ujsť od neho.
Ľahla som si psychicky vyčerpaná a za pár minút som sladko zaspala.

Neubližuj mi , už nevladzem !!!Where stories live. Discover now