Humanformers

9. Prieskum

Celú noc som nemohla spat. Srdce mi búšilo ako o závod. Zajtra budem fyčat na káve.

Na druhý den

V tento krástny den prišiel k nám na návštevu chlap menom clint Barton. Patrí k Avengers. Prišil moju sestru zobrat na rande.

Prišla som k oknu svojej izby a pozorovala ich, kým neodšli. Nemohla som si nevšimnúť Bartonovho bieleho ferari. Kto vie koľko stálo. ,,Rada by som vedela o čom hovoril s krstným. Ty nie si zvedaví?" Spýtam sa Dwayna, keď vykukne z okna. 

,,Nie, nie som a ty by si tiež nemala byť." Skríži paže na hrudi. Šibalsky sa usmejem a hneď ma pochopí. ,,Nevizvedaj." Prísne sa zatvári. Vyšmyknem sa z jeho zablokovania a idem tam kam treba. 

V jeho kancli som ho nevidela. ,,Ehm." Ozve sa za mnou mužný, hlboký hlas. Otočila som ku krstnému. ,,Ten výraz poznám." Podozrievavo zúži oči. ,,Čo chceš vedieť?" Otvorí dvere a vstúpime. Sadol si na fajnú čiernu otáčavú stoličku, zatiaľ, čo ja som si spravila pohodlie na kresle oproti stolu. ,,Čo tu robil Barton?" Nohu si cez druhú prekrížim.

Mierne zvážnel po vypočutí mojej otázky. ,,Priniesol odkaz od Furyho." Čakala som, že mi povie niečo iné, myslela som si, že Barton povedal, prvé, čo mu prišlo na jazyk. ,,Môžem vedieť aký?" Spýtam sa opatrne a aký potiahnem. ,,Nie." Odpovie z neutrálnym pohľadom. 

,,Mala som pocit, že neteri doveruješ." Pozriem sa do zeme.

,,Kara, mohla by si to rešpektovať. Nie ktoré veci by nemali byť nikdy vyzradené." Vstane a dá mi dobre na javo, aby som sa tým viac nezaoberala. Kívla som a odyšla. Nechcem spory s krstným naštvaným ja. 

Na izbe som otvorila okno a vystrčila hlavu von. Zhlboka som vtiahla vlhký, jemne ostrý vzduch do pľúc. Pozrela som sa na žiariaci New York, ktorí asi nikdy nezhasne. Pustila som a príjemný vzduch. Vyšiel von. Dobre mi to prečistilo dutiny. 

Spomínam si na jednu rozprávku, ktorú mi kedysi mama hovorila, keď som nemohla zaspať. 

Na oblohe nebolo hviezd. Ľudia sa báli čiernej a temnej noci. Nevedeli, čo v nej číha. Každý jeden človek, každú noc sa ukríval v dome. Zapálili sviečky v nádeji, že zlú tmu odoženú. Jednej noci v každom dome sa ľuďom pred očami  zjavila víla v dlhých bielich šatách rovnakou pletou. Na hlave mala uloženú staro-ružovú korunku. Jej modré oči a lásky plný  pohľad zbudzoval dôveru. Ľudia ju bez strachu následovali pred domy. Ruky upažila do strán. Biele svetlo, vyžarujúce z nej sa menilo na biele svetlušky. Stúpali až hore do čiernych nebies, kde aj ostali." Víla len raz prehovorila ,,Vaši najbližší sú tieto hviezdy. Vždy vás ochránia. Ctite si tento dar." Po týchto slovách zmizla a následne zablikla najjasnejšia hviezda na oblohe. Od vtedy sa nikto nebál tmy. Svetlo hviezd ochraňovalo jeho cestu. 

Pri tejto spomienke mi vždy unikla slza. Zavrela som okno, prezliekla si džínsi za sivé tepláky a obtiahnuté tielko za voľné červené tričko. Dala som si vlasy do drdolu a v nádeji prečítať si knihu, skôr než na mňa príde únava ľadového medveda som si sadla na postel a do ruky vzala knihu. Ani neviem, ako, zaspala som skôr než som si stihla prečítať prvé slová v knuhe.

Na druhý deň

Zobudila som sa s knihou vedľa seba a nohami na zemi. Poriadne som sebou vystrela. Puklo mi v kolene. ,,Au." Zastónam a vo vystieraní pokračujem. Izba bola vysvietená lúčmy hrejivého ranného Slnka. Vstala som, umyla sa a šla do kuchine.

Je mi fuk, že narazím na albína. Nebudem sa pred niekym schovávať. Pri stole sedela Emyli, zírajúc na hrnček, ktorý pevne držala. Vyzerala byť celkom čulá, no mierné kruhy pod očami ju neminuli. ,,Aký bol večer?" Dám zohriať čaj.